Vplyvy usus forensis Rotae Romanae na sekulárne súdnictvo v ranom novoveku

Vplyvy usus forensis Rotae Romanae

na sekulárne súdnictvo v ranom novoveku¹

doc. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD.

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave,

Katedra rímskeho a cirkevného práva

Abstrakt: Stylus Romanae curiae sa ako dôležitý element ovplyvňujúci, usmerňujúci i doplňujúci praktické uplatňovanie kánonickoprávnych noriem pôvodne rozvinul zo zbierok formulárov a regúl Apoštolskej kancelárie. Od začiatku zároveň vplýval na rozvoj sekulárnych právnych systémov, k čomu dochádzalo najmä v časoch presadzovania práva vystavaného na princípe panovníka ako najvyššieho zákonodarcu. Ten mal, celkom prirodzene, záujem na tom, aby ním zriadené centralisticky koncipované ústredné administratívne a súdne orgány vykonávali kontrolu nielen nad aplikáciou ním vydávaných noriem, ale aby ich aj dopĺňali a vystupovali taktiež z pozície usmerňovateľa jurisprudencie. V rámci stylus Romanae curiae zastával osobitné miesto usus forensis Rotae Romanae, ktorý priznával súdnym rozsudkom Rímskej Roty silu prameňa práva v rozmedzí precedensu typického pre anglo-americký právny systém. Aj jeho modely boli v období raného novoveku rozsiahle nasledovné sekulárnyni panovníkmi pri zriaďovaní vlastných súdov. Hlavným cieľom štúdie je poukázať na koncepčné vymedzenie i praktické fungovanie usus forensis Rotae Romanae a demonštrovanie jeho vplyvov na fungovanie svetských súdov v ranom novoveku na konkrétnych troch príkladoch. 

Kľúčové slová: stylus Romanae curiae – Rímska kúria – zbierky formulárov – reguly Apoštolskej kancelárie – usus forensis Rotae Romanae – sekulárne súdnictvo – panovník – centralizmus – vplyvy – raný novovek

Abstract: Stylus Romanae curiae, as important element influencing, regulating and completing the practical application of the Canon-Law rules, established from the formularies and rules of the Apostolic Chancery originally. From its beginning influenced simultaneously also the developmet of secular legal systems and these processes were current especially in the times of enforcement of law built on the principle of sovereign as supreme lawgiver. Of course, these sovereigns took concern in their general central administrative and judicial bodies exercising control not only over the application of universal rules, but also in its completing and representing even the position of director of jurisprudence. Within stylus Romanae curiae held the special position usus forensis Rotae Romanae that admitted the judicial judgments of Roman Rota the power of source of law in the sense of precedent typical for the anglo-american legal system. Even their models were in the period of early modern times largely followed by secular rulers instituting their own courthouses. The main goal of this article is to point out the conceptual definition and practical operation of usus forensis Rotae Romanae and demonstrate its influences on the functioning of secular courts in the early modern times by three specific examples. 

Keywords: stylus Romanae curiae – Roman Curia – formularies – rules of the Apostolic Chancery – usus forensis Rotae Romanae – secular judicial system – sovereign – centralism – influences – early modern times

Úvod

Pojem „Rímska kúria“ (curia Romana) sa začal pravidelne objavovať popri označení „posvätný lateránsky palác“ (sacrum palatium Lateranense) v pápežských listinách od konca 11. storočia, keď sa pápežstvu začalo dariť v presadzovaní postulátov nezávislosti Cirkvi (libertas Ecclesiae) proti predstaviteľom svetskej moci.² Od toho času sa aj pápežský dvor vo svojej štruktúre čoraz viac podobal svetskému dvoru panovníka. V rámci nej dochádzalo k deľbe moci medzi jednotlivé orgány, ktoré v zásade disponovali vlastnou zastupiteľskou mocou (potestas ordinaria vicaria) zverenou im pápežom.³ Pápeži sa pri konštituovaní svojho administratívneho aparátu nechali ovplyvniť nielen vtedajšími svetskými vládcami, ale taktiež vládnou štruktúrou neskorej Rímskej ríše, ktorej model sa stal nie raz vhodný pre viditeľné vyjadrenie primátu Petra a jeho nástupcov.⁴ Tieto procesy prebiehali na pozadí boja o investitúru, v ktorom sa pápežstvu napokon podarilo zvíťaziť uzavretím Wormského konkordátu (Vormatiae concordatus, r. 1222). Keďže v súvislosti s touto normatívnou zmluvou a úspešne presadenými postulátmi gregoriánskej reformy (reforma gregoriana) sa upevnilo ústredné postavenie pápeža v Cirkvi i svetskej spoločnosti, od toho času nastúpila éra relatívnej slobody Cirkvi a nezávislej pápežskej moci, ktorá predznamenala vrcholné obdobie stredovekého pápežstva druhej polovice 12. a prvej polovice 13. storočia.⁵ V administratíve sa od toho času presadzoval princíp centralizmu, ktorého výsledkom bolo postupné skonštruovanie stylus Romanae curiae, ktorý významne ovplyvňoval život univerzálnej Cirkvi, ale tiež cirkví partikulárnych. Jeho súčasťou sa prakticky od začiatku stal aj tzv. usus forensis tvorený súdnou činnosťou Rímskej Roty, ktorá vznikla ešte koncom 12. storočia a postupne sa etablovala ako najvyšší súd Katolíckej cirkvi. 

1 Stylus Romanae curiae

1. 1 Charakteristika

Termín stylus, respektíve stilus, pôvodne znamenajúci rydlo určené na písanie, neskôr štýl, respektíve sloh písania, sa od rímskych čias pravidelne používal aj na označenie určitého štandardu, ktorého bolo možné, prípadne nevyhnutné dosiahnuť a držať sa.⁶Presadenie takto koncipovaných inštitútov nemôže v stredoveku s určitosťou prekvapiť, keďže toto obdobie bolo vystavané na posvätných a slávnostných rituáloch, postupne sa ustaľujúcich do určitého súboru uznaných praktík.⁷ Aj pod pojmom stylus Romanae curiae sa od stredovekých čias rozumela procedurálna obyčajová prax jednotlivých cirkevných ústredných orgánov (laudamenta curiae), ktorá sa spočiatku prejavovala predovšetkým v obvyklom a zaužívanom postupe pri príprave listín.⁸ Pre Rímsku kúriu bolo totiž typické zachovávanie určitých pravidiel, pričom ich dodržanie bolo neskôr právne posudzované s účinkami ad validitatem.⁹ Tie boli čoskoro zbierané do tzv. zbierok formulárov (libri diurni, libri formularum), z ktorých sa postupne vyvinuli tzv. regulae Cancellariae Apostolicae, teda pápežské inštrukcie určené jednotlivým dikastériám Rímskej kúrie.¹⁰ Pokiaľ ide o zbierky formulárov, tie konkrétne obsahovali hotové vzory (formulae) právnych úkonov a právnych listín, spolu s výkladom k niektorým právnym ustanoveniam.¹¹ V prvom rade tak boli zamerané na úpravu formy, v ktorej mali byť vyhotovované, a neskôr tiež na ich obsah. K zostavovaniu uvedených diel dochádzalo predovšetkým kvôli uľahčeniu práce úradníkom pápežskej kúrie.¹²

O ich inšpiratívnosti aj pre sekulárnu správu vypovedá napríklad to, že podobné kompilácie kombinujúce cirkevné a svetské právo sa objavili aj vo Franskej ríši a boli bežne využívané nielen pri cirkevných, ale i civilných právnych úkonoch.¹³Jednotlivé formuláre sa spočiatku ustáľovali za pomoci právnych obyčají, neskôr boli ustanovované priamo pápežskými nariadeniami.¹⁴ Tieto normy pritom platili vždy počas pontifikátu toho-ktorého pápeža a jeho nástupcom boli potvrdzované ako nový zákon, obvykle deň po voľbe (in crastinum assumptionis).¹⁵ Zo začiatku najmä zo zbierok formulárov a neskôr tiež za veľkého vplyvu regúl Apoštolskej kancelárie, sa na pápežskom dvore postupne vytvorili tzv. ustálené pravidlá kuriálnej agendy (stylus curiae).¹⁶ Štýl Rímskej kúrie nadobudol veľký význam už v období neskorého stredoveku, ešte dôležitejším sa však stal po Tridentskom koncile (Concilium Tridentinum, 1545–1563), ktorý kvôli zachovaniu katolicizmu a potrebnej uniformity presadzoval ešte prísnejší centralizmus v Cirkvi. Po ňom nadobudli značný faktický vplyv na rozhodovanie nižších súdov či administratívnych orgánov najmä rozhodnutia najvyššieho cirkevného súdneho dvora (v procesnom a trestnom práve) a reguly Apoštolskej kancelárie (v rámci vybavovania bežnej administratívy).¹⁷ Pravidlá kuriálnej agendy neovplyvnili len vývoj cirkevného práva, ale nezastupiteľný vplyv mali i na právo svetské.¹⁸

1. 2 Stylus curiae

            Ako sme naznačili v rámci základného terminologického úvodu, pojem stylus Romanae curiae bol spočiatku používaný na označenie postupov a posvätných fráz používaných pracovníkmi Rímskej kúrie pri vyhotovovaní listín.¹⁹ Táto myšlienka bola neskôr rozšírená na dokumenty ako celok, a to či už v zmysle formálnom alebo materiálnom.²⁰ Viacerí autori sa však zhodujú v závere, že znalosti stylus Romanae curiae boli nevyhnutné len pri prípravách ich náčrtov. Jednotliví štylisti (najčastejšie išlo o notárov) mali totiž disponovať oveľa rozsiahlejšími vedomosťami práva i administratívy, keďže jednotlivé listiny boli vždy po vyhotovení preskúmavané osobitnou komisiou alebo rotou.²¹Každopádne, všetky dikastériá Rímskej kúrie boli týmito pravidlami viazané, pričom potreba ich znalosti bola čoskoro rozširovaná aj na orgány nižšieho stupňa, ktoré pôsobili na partikulárnej úrovni. Je teda zrejmé, že prakticky všetky listiny museli byť k formálnemu uznaniu vyhotovené iuxta stylum curiae.²² Dodržiavanie uvedených pravidiel sa tak na celom kresťanskom Západe čoskoro dotklo udeľovania cirkevných privilégií, indultov, dišpenzov či reskriptov.²³ Celkom prirodzene, kvôli nestálej a pravidelne sa meniacej situácii ohľadom ponímania cirkevných majetkov sa stylus Romanae curiae aplikoval aj pri právnych aktoch súvisiacich s cirkevnými benefíciami.²⁴ Normy z neho vyplývajúce tak boli podľa štýlu aktuálneho pápeža (praesente Papa de stylo) uplatňované pri obsadzovaní vyšších i nižších benefícií (bez ohľadu na spôsob), ako aj pri prechádzaní z jedného na druhé alebo pri ich uprázdňovaní. Výnimkou nebolo ani stanovenie osobitostí skúšky alebo prísahy, ktoré musel kandidát na benefícium absolvovať, respektíve zložiť.²⁵

            Prostredníctvom stylus Romanae curiae sa upravovali i pápežské provízie, pričom od pontifikátu Inocenta IV. (1243–1254) boli vymedzené ako imúnne aj voči pápežskej discretio.²⁶ Ten istý postup sa mal pritom zachovávať aj pri priznávaní hodností a penzií. Výnimkou nebolo ani scudzovanie cirkevného majetku, ku ktorému bolo pri prekročení určitej hodnoty potrebné získanie osobitného dekrétu Apoštolskej Stolice vydávaného len za predpokladu sledovania zjavného prospechu Cirkvi. Stylus Romanae curiae sa bežne zohľadňoval aj pri stanovovaní príslušnosti na súdenie tej-ktorej cirkevnoprávnej kauzy, ako i pri kanonizačných procesoch.²⁷ To isté sa týkalo aj manželských prípadov, a to nielen vo vzťahu k procesným smerniciam, ale tiež pri udeľovaní dišpenzov od manželských prekážok.²⁸ Pri trestnoprávnych kauzách sa zase podľa stylus Romanae curiae posudzovala nevyhnutnosť uloženia trestu vrátane podmienok jeho odpustenia.²⁹ Ak by sme mali zhrnúť všeobecné zásady uplatňovania tohto inšitútu, základný princíp znel: Stylus curiae facit ius.³⁰ Podľa všeobecnej teórie sa mali v súlade s ním dokonca interpretovať aj jednotlivé zákony panovníkov, pričom len ten jediný mohol proti nemu konať, s jasnou narážkou na pápežské práva, z dôvodu plnosti svojej moci (ex potestatis plenitudine).³¹ Zároveň platilo univerzálne pravidlo nevyhnutnosti napodobňovania stylus Romanae curiae, ktoré v súlade s princípom Stylum curiae Romanae ordinarios decet imitari na prvom mieste zaväzovalo miestnych ordinárov.³² Tí v nadväznosti na to neváhali požadovať to isté po svojich podriadených v rámci ich diecéz, a to v súlade so stylus ordinarii.³³ Najmä z toho dôvodu sa viacero autorov oprávnene zhodlo v tvrdení, že Rímska kúria používala svoje pravidlá (najmä pravidlá kancelárie) ako prostriedok k ukázneniu administratívy nielen v rámci univerzálnej Cirkvi, ale taktiež v cirkvách partikulárnych.³⁴

1. 3 Usus forensis

            Neboli to však len ustanovenia hmotného administratívneho práva, respektíve priamo procesné smernice, ktoré by boli exkluzívne subsumované pod pojem stylus Romanae curiae. Extenzívnym výkladom sa totiž došlo k záveru, že sa k nemu radí taktiež štýl súdov, predovšetkým najvyšších tribunálov Apoštolskej Stolice, ktoré mali byť v sile právnej obyčaje (usus forensis, stylus iudicandi) nasledované aj súdmi nižšieho stupňa.³⁵ Predovšetkým jurisprudencia Rímskej Roty (Rota Romana) disponovala už od avignonských čias (1309–1378) v kánonickoprávnej jurisprudencii i praxi osobitým a výnimočným postavením. V tomto ohľade možno spomenúť predovšetkým poklasický rímskoprávny prístup auctoritas rerum perpetuo similiter iudicatarum, ktorý bol v kánonistike nasledovaný prinajmenšom v teórii od 6. do 15. storočia (minimálne pri rozsudkoch pápeža vo vzťahu k osobám).³⁶ Z toho dôvodu sa najneskôr v období neskorého stredoveku všeobecne presadil princíp decisiones faciunt ius.³⁷ Ako konkrétny príklad možno v tejto súvislosti spomenúť vplyv rozhodovacej činnosti Rímskej Roty na fungovanie tribunálov Rímskej inkvizície.³⁸ Ako totiž uviedol rímsky advokát Quintiliano Mandosio († 1593): Rota loquente caetera tribunalia obmutescunt.³⁹ Práve ustálené pravidlá a obyčaje uznávané Rímskou Rotou tak v konečnom dôsledku ovládali inkvizičný proces a spôsoby jeho fungovania do najmenších detailov. Ako pritom dosvedčujú diela viacerých iných kánonistov, stylus Romanae curiae bol pri jej formovaní zohľadňovaný prakticky neustále.⁴⁰ I keď v platnom práve sa tak má za to, že žiadny súdny rozsudok (ani vydaný tribunálmi Apoštolskej Stolice) nemôže mať silu zákona, všetko naznačuje tomu, že rozhodnutia Rímskej Roty vydávané opakovane v podobných prípadoch zavádzali v histórii tzv. súdnu obyčaj (usus forensis), ktorou boli sudcovia nižšieho stupňa viazaní nielen de facto, ale tiež de iure.⁴¹

1. 4 Záväznosť

Popri širokých možnostiach použitia stylus Romanae curiae v cirkevnej administratíve a súdnictve, je namieste poukázať na jeho vnímanie v dobovej kánonickoprávnej vede i praxi. Ako bolo zrejmé z predchádzajúceho výkladu, k centralizmu pápežskej správy napomohli v teoretickej rovine úspešne presadené postuláty gregoriánskej reformy, v rovine praktickej byrokratický aparát rozvinutý za čias avignonského pápežstva⁴² V tejto súvislosti možno pritom konštatovať, že v avignonskej perióde cirkevného vývoja dosiahla centralizácia Cirkvi svoj dovtedajší vrchol.⁴³ Už v tých časoch sa pritom zaužívalo presadzovať stylus Romanae curiae, z neho predovšetkým reguly Apoštolskej kancelárie a rozsudky Rímskej Roty, v sile univerzálneho zákona, pričom tieto náhľady boli aktuálne nielen v 14. storočí, ale aj časoch nasledujúcich.⁴⁴ Už slávny kánonista Johannes Andrea († 1348) uvádzal vo svojich dielach regulae cancellariae vedľa leges, špecifikujúc ich záväznosť slovami temporales ad vitam conditoris, zatiaľ čo zákony mali platiť večne. Podobne sa napokon vyjadril aj k rozsudkom súdov najvyššieho stupňa pôsobiacich na Rímskej kúrii, v čom ho nasledovali aj ďalší slávni právnici obdobia neskorého stredoveku, z ktorých možno spomenúť najmä Cina z Pistoie († 1336), ale tiež Balda de Ubaldis († 1400) zdôrazňujúceho zvykový charakter stylus a jeho záväznosť voči všetkým súdom nižšieho stupňa nielen de facto, ale tiež de iure.⁴⁵ O ich sile svedčí predovšetkým skutočnosť, že charakter prameňa práva mali získavať už vydaním prvého rozsudku súdom Apoštolskej Stolice. Ich záväznosť možno najlepšie ilustrovať ustanoveniami vybraných kánonistických príručiek pochádzajúcich od uvedených troch kánonistov a zohľadňujúcich nielen kánonickoprávnu teóriu, ale aj prax. 

Ioannes Andrea 

Quod prius vocavit consuetudinem, postea vocat stylum [...] Stylus est ius [...] non scriptum usibus introductum ab uno iudice stylatum, et in hoc differt a consuetudine, quae est usus communis, stylus usus unius iudicis. Esset ergo secundum eum stylus, quando per usum styllatum a iudice determinata. 

            Cinus Pistoriensis 

Non habemus de eo in iure, sed in curia sic [...] Stilus est ius quoddam non scriptum, usibus introductum, ab uno iudice stillatum. Et in hoc ultimo differt a consuetudine, quondam consuetudo est ius introductum usibus plurium, ut a populo [...] Stilus non tamen est usus communis [...] Tunc dicetur stilus curiae ... 

Baldus de Ubaldis 

... dicitur stylus consuetudo alicuius fori iudicialis, unde dicimus: ita est de stylo episcopalis curiae [...] Idest talis usus est stillatus a tali curia, et non quia per populum observatur, sed quia per aliquem iudicem servatur certus modus et certa practica in causis coram eo practicandis [...] et talis usus vel practica omnimodo dicitur stylus curiae, et sic [...] stylus est ius non scriptum usibus introductum ab uno iudice ... 

            K zákonnej sile administratívnoprávnych úkonov Rímskej kúrie, konkrétne regúl Apoštolskej kancelárie, sa potom v 15. storočí v diele Repertorium iuris z roku 1471 vyjadril kánonista Johannes Nicolaus de Millis, odvolávajúc sa na zbierky súboru Corpus iuris canonici, ale tiež rímskoprávne justiniánske Digesta:⁴⁶

Fol. 52 

Leges vim obtinent ab eodem tempore quo lex ligat mandata generalia pape, sicut regule sue cancellarie, quia talia mandata sapiunt naturam legis [...] sed do. An. dicit contrarium, quod tales regule non habent pro lege, ut no. ipse in prohemio Cle., secundum glo. super verbo Decreto, pro quo facit quia natura legis est quod sit perpetua et eterna, licet quandoque ex causa revocetur, ut patet in prohemio Digestorum, et dicte regule sicut temporales ad vitam conditoris [...] dicit ibi quod regula idem est quod canon sed dicit tex. aliter ...⁴⁷

            K všeobecnej záväznosti stylus Romanae curiae nielen v samotnej Rímskej kúrii, ale na celom svete, uviedol v roku 1484 konzistoriálny advokát Alphonsus de Soto pri glosovaní regulae, ordinationes, et constitutiones cancellariaepromulgovaných pápežom Inocentom VIII. (1484–1492) nasledovné:⁴⁸

... non solum debent observari in Cancellaria et in Curia, sed in universo orbe, exceptis illis quae concernunt expeditiones litterarum, quae non sunt dandae indistincte [...] et dicuntur Cancellariae idest iustitiae. 

O niekoľko rokov však iný kánonista Felinus Sandeus († 1503) v diele Super titulo de rescriptis et nonnullis aliis pri komentovaní zbierky Liber sextus (VI 1,2,1) predtým uvedené závery sčasti spochybnil konštatovaním:⁴⁹

Regule cancellarie apostolice non sunt constitutiones generales. [...] Nec ligant gratias successorum pape nisi confirmentur secundum ipsum in c. i. de consti. in vi. [...] Dico quod acceptatio, quia non intimantur secundum formam authentice ut facte nove constitu. Nec ligant saltem existentes extra Curiam secundum eum. Soleo de hoc dubitare, quia quotidie in causis etiam Curiam pendentibus allegantur, et fit de eis fides per litteras vicecancellarii pape, et in concernentibus potestatem legatorum et vires expectativarum et reservationum, et huiusmodi adducuntur ubique ut leges generales. 

Uvedené závery potvrdil v prvej polovici 16. storočia aj kánonista Ludovicus Gomes († 1542). Ten sa v roku 1540 v diele Commentaria super Regulas cancellariae Apostolicae iudiciales zaoberal záväznosťou regúl Apoštolskej kancelárie, pod ktoré prirodzene subsumoval aj štýl akceptovaný Rímskou Rotou (stylus a Rota receptus), v kontexte ich porovnávania s ustanoveniami ius commune. I keď uznal ich všeobecnú záväznosť v zmysle noriem univerzálneho práva, ku ktorým v tom čase náležali predovšetkým ustanovenia Corpus iuris canonici a Corpus iuris civilis, zároveň našiel tri rozdiely, ktorými sa odlišovali. Na prvom mieste tak uviedol, že zatiaľ čo zákony sú večné, reguly Apoštolskej kancelárie dočasné. Druhý rozdiel spočíval v možnosti derogácie. Zatiaľ čo pri zákonoch tak musel urobiť zákonodarca výslovne, reguly potrebovali k platnosti potvrdenie novozvoleného pápeža. V inom prípade zanikali. Tretí našiel v konštatovaní, že to, čo nie je zahrnuté in corpore iuris nemôže mať jednoducho charakter univerzálneho zákona.⁵⁰

Circa quintum dubium, videlicet, an in generali et vulgari derogatione constitutionum, et ordinationum apostolicarum comprehendantur regulae cancellariae? Solutio. [...] Stylus, qui quidem stylus a Rota receptus, disponit sub clausula generali, non obstantibus constitutionibus et ordinationibus apostolicis, huiusmodi regularum constitutiones non comprehendi, nec illis censeri derogatum, nisi de illis specialiter mentio fiat. [...] Ex eo sequitur, quod licet regulae cancellariae sint constitutiones universaliter ligantes, sicut ius commune; nihilominus propter diversas qualitates, per quas a iure communi differunt, diversam videntur habere naturam. [...] Quia constitutiones iuris communis statim facta publicatione ligant, ut traditur in ca. 2 et fin. de consti. Item sunt perpetuae. Sed istae constitutiones cancellariae sunt temporales. [...] Item quia istae regulae sunt speciales ratione derogationis. Quia licet per praedictam clausulam, Non obstant. et cetera, censeatur derogatum iuri communi, hoc est verum, nisi ius commune habeat clausulam derogatoriam, ut superius dixi, et tradunt Moder. in ca. i. de constitu. lib. 6 quam quidam clausulam continent regulae istae. Et licet alio respectu regulae, constitutiones generales appellentur, isto tamen casu possunt dici speciales ratione derogationis. Et ita salvatur et iustificatur, quod dicit Bar. in § et sic quodque, C. de novo Cod. fa. dicens, quod ius non clausum in corpore iuris non est generale. Nam debet intelligi ratione revocationis, videlicet, quia ita requirit specialem mentionem, sicut ius particulare, iuxta c. i. de constitu. lib. 6. Secus autem respectu vinculi, quia ligat omnes quando innotescit. 

            Tie isté závery boli akceptované aj v druhej polovici 16. storočia, o čom vypovedá zbierka Sacrosanctae decisiones canonicae ab excellentissimis viris, iurisconsultibus clarissimis, iisdemque sacri Palatii auditoribus collectae: Aegidio Bellamera, Giulelmo Cassiodoro, Capella Tholosana (Lugdunum : Apud Simphorianum Beraud, 1579), ktorá podmieňovala platnosť regúl Apoštolskej kancelárie ich nerozpornosťou s ius commune. 

Fol. 573 

Item fuit quaesitum an Regulae cancellariae habeant vim legis et a quo tempore ligent? Ad primum fuit conclusum quod habent vim legis, et sunt servandae, praesertim vivente earum conditore, et ubi non sunt contrariae iuri communi, et decretis sacrorum conciliorum ... 

            Kánonista Pierre Rebuffi († 1557) potom v diele Praxis beneficiorum domini Petri Rebuffi (Lugduni : Apud Gulielmum Rovillium, 1579) pripodobnil regulae Apostolicae cancellariae zaujímavým a odôvodneným spôsobom k extravagantám (extravagantes), teda dekretáliám blúdiacim mimo zbierky Corpus iuris canonici. Oba pramene totiž platili bez ohľadu na derogačné doložky úradných a exkluzívnych zbierok. 

Fol. 139 

Nota tamen quod derogatio generalis non includit extravagantes, nec regulas cancellariae, nisi expressa illarum fiat mentio, et ideo Papa hic exprimit: ut docet Nicol. Milius in verb. Privilegium [...] Hodie tamen de stylo curiae nunquam censetur derogatum regul. cancellariae, nisi in narratione bullae ad verbum regula narretur ... 

            Ako sme videli, názory na záväznosť stylus Romanae curiae zahrňujúceho štýl Rímskej Roty sa u jednotlivých autorov odlišovali. Vo všeobecnosti sa však malo za to, že zohľadnenie, respektíve uplatnenie jeho dispozícií prichádza do úvahy za podmienky non obstantibus constitutionibus et ordinationibus apostolicis.⁵¹ I keď viacerí kánonisti sa klonili k záveru, že tomuto inštitútu je nevyhnutné priznať charakter prameňa práva so zákonnou silou, od čias pôsobenia komentátorskej školy sa presadzovali tendencie k minimalizovaniu jeho autority. Slávny Francisco Suárez († 1617) tak napríklad predložil teóriu, v ktorej sa prioritne pokúsil o uzmierenie stylus Romanae curiae s ďalšími prameňmi práva. Podľa jeho náhľadov tak mohol výslovne nadobudnúť silu zákona len za tých okolností, ak bol potvrdený zákonodarcom alebo právnou obyčajou. Toto stanovisko v druhej polovici 20. storočia zastávali aj slávni kánonisti ako Filipe Maroto († 1937), respektíve Gommarus Michiels († 1965), vracajúc sa tak k záverom kardinála Francesca Zabarellu († 1417), ktorý uviedol, že rozhodnutia jednotlivých dikastérií Rímskej kúrie vrátane Rímskej Roty nemajú bez pápežského potvrdenia väčšiu váhu než odborný názor učencov.⁵² Napriek tomu však všetko nasvedčuje tomu, že od vrcholného stredoveku sa až do začiatku 20. storočia akceptovalo, že stylus Romanae curiaezaväzuje všeobecným spôsobom, a to či už v oblasti administratívy alebo súdnej moci.⁵³ Zatiaľ čo teda nižšie postavené správne orgány Cirkvi mali reflektovať pri svojej rozhodovacej činnosti postupy jednotlivých dikastérií Rímskej kúrie, tribunály nižšieho stupňa zohľadňovali rozhodnutia Rímskej Roty a Apoštolskej Signatúry (Signatura Apostolica). 

2 Vplyvy na sekulárne súdnictvo

2. 1 Neapolský Sacro Regio Consiglio

            Tak, ako sa Rímska kúria spočiatku inšpirovala dvormi svetských panovníkov, zrejme predovšetkým Sálskych, Otovských a Karlovských cisárov, neskôr sa spôsoby jej fungovania rozvinuté a dotiahnuté prakticky až do dokonalosti za čias avignonského pápežstva stali vzorom pre ústredné orgány svetských autorít, ktoré sa obdobne usilovali o centralizáciu štátnej správy s cieľom upevniť svoje postavenie. Ako je všeobecne známe, politické procesy centralizácie, ak opomenieme neustále cisárske snahy, zahájili ešte v priebehu 12. storočia Normani, v čom boli neskôr nasledovaní najmä anjouovskými kráľmi.⁵⁴Obdobným spôsobom sa snažili postupovať aj aragónski králi, ktorí vládli od polovice 15. storočia v Neapolskom kráľovstve. Na tieto účely zriadili, respektíve reorganizovali postupne tri tribunály označované ako Sacro Regio Consiglio, Gran Corte della Vicaria a Regia Camera della Sommaria.⁵⁵ Naznačené súvislosti potvrdzuje predovšetkým založenie Sacro Regio Consiglio medzi rokmi 1444 až 1449 kráľom Alfonzom I. Aragónskym (Alphonsus Magnanimus, 1442–1458), ktorého základy nachádzame v staršom Consilium principis pozostávajúcom z právnikov a aristokratov blízkych kráľovi, disponujúcich poradnou a súdnou mocou. Viacerí bádatelia sa pritom zhodnú, že hlavným dôvodom týchto reforiem bola snaha reorganizovať kráľovské tribunály po vzore Rímskej kúrie na hierarchickom princípe.⁵⁶ V priebehu 16. storočia bolo potom Sacro Regio Consiglio rozdelené do dvoch aulae, pričom každá pozostávala zo štyroch legum doctores vybraných z tých najučenejších a najváženejších právnikov kráľovstva.⁵⁷

            Ak zvažujeme potenciálne vplyvy usporiadania neapolských tribunálov podľa vzorov Rímskej kúrie (predovšetkým Rímskej Roty), v prvom rade je potrebné vymedziť kompetencie Sacro Regio Consiglio.⁵⁸ Tie boli rozsiahle v občianskoprávnej oblasti už v prvej inštancii, keďže jeho sudcovia mohli súdiť všetky kauzy týkajúce sa lénnych sporov i tzv. osobitne náročné prípady kvalifikované podľa hodnoty sporu. Všetky ostatné kauzy rozhodovali nižšie súdy kráľovstva (provinčné a súdy jednotlivých barónov), pričom z pozície odvolacieho súdu v zásade vystupovala Regia Gran Corte della Vicaria. Ako posledná odvolacia inštancia však prichádzal do úvahy opätovne Sacro Regio Consiglio. Jediné druhy prípadov, ktoré nemohol najvyšší kráľovský tribunál rozhodovať boli politické kauzy, ktoré obyčajne posudzoval Consiglio Collaterale, respektíve prípady týkajúce sa finančných a fiškálnych záujmov, súdené prostredníctvom Regia Camera della Sommaria. Pokiaľ ide o trestné kauzy, v prvej i druhej inštancii disponovala súdnymi právomocami Regia Gran Corte della Vicaria, pričom k Sacro Regio Consiglio sa bolo možné utiekať až po jej rozhodnutí. Napriek uvedenému však platilo, že ktorýkoľvek proces týkajúci sa crimen laesae mejestatis alebo taký, ktorý bol kvalifikovaný ako osobitne závažný, spadal výlučne pod jurisdikciu najvyššieho súdu. O jeho mimoriadnych právomociach vypovedá taktiež kompetencia dovoliť pri procese použitie tortúry alebo vyniesť rozsudok smrti. Pokiaľ ide o územnú pôsobnosť, najvyšší tribunál vykonával funkcie súdu prvého stupňa len pre mesto Neapol, pôsobiac zároveň ako apelačný súd voči rozsudkom súdov z ostatných častí Neapolského kráľovstva.⁵⁹

            Aj keď v niektorých oblastiach si jednotlivé centrálne súdy kráľovstva konkurovali, vo všeobecnosti bolo akceptované, že najvyšším súdom je Sacro Regio Consiglio. Komplikované vzťahy medzi centrálnymi tribunálmi a z toho prameniace konflikty boli násobené taktiež mnohými prameňmi práva, ktoré bolo nevyhnutné zohľadňovať a aplikovať v praxi. Z nich možno spomenúť najmä rímsko-kánonické právo, rôzne iura propria, ius regni, právne obyčaje rozličného pôvodu, ritus jednotlivých súdov, zákonodarstvo (zachytené napríklad v slávnom Liber augustalisz roku 1231) alebo capitula anjouovských kráľov atď. Práve k pojmu ritus, ktorý bol považovaný za rovný leges, bol pritom radený tiež stylus curiae Sacro Regio Consiglio.⁶⁰ Každý z uvedených prameňov mohol byť pritom aplikovaný pri rozhodovaní kauzy ako určujúci v rámci zložitého a častokrát chaotického systému, ktorý navyše umožňoval najvyšším tribunálom rozsiahle využívanie vlastnej discretio.⁶¹ Okrem toho, ich decisiones boli označované ako consitutiones Regni Neapolis a oficiálne sa považovali (najmä rozhodnutia Sacro Regio Consiglio) za základnú a najdôležitejšiu súčasť ius Regni.⁶² Ako je zrejmé, medzi ostatnými tribunálmi disponoval z hľadiska rozsahu kompetencií najvýnimočnejším postavením Sacro Regio Consiglio, ktoré by sme mohli najlepšie prirovnať práve k statusu Rímskej Roty. Keďže spôsoby fungovania uvedeného tribunálu Apoštolskej Stolice boli v tom čase ustálené a všeobecne známe, odôvodnene možno predpokladať inšpirovanie sa aragónskymi panovníkmi práve ním. Tí však v skutočnosti zachádzali ešte o čosi ďalej a bežne mu priznávali, prenesene povedané, aj právomoci Apoštolskej Signatúry. 

            Čo sa týka záväznosti rozhodnutí Sacro Regio Consiglio, tie ako formované skúsenými legum doctores požívali v zmysle zásady decreta Sacri Consilii ut leges habendae sunt jurisdikčnú praeminentia u každého iného súdu v kráľovstve.⁶³ Najvyšší súd navyše disponoval rozsiahlymi interpretačnými právomocami, keďže reprezentoval vládcu, súdiaceho nomine regio. Z toho dôvodu sa autorita tohto tribunálu považovala za rovnú autorite monarchu a jeho rozhodnutia boli bežne kvalifikované v zmysle autentických interpretácií.⁶⁴ Okrem toho, prívlastok „Sacro“ odkazoval na tradíciu priameho výkonu spravodlivosti na súde suveréna ex divina potestate, na základe čoho sa malo za, že status sudcov bol posvätný a súdili tamquam Deus. Výnimočnosť tohto súdu je zrejmá taktiež z neformálnosti uplatňovaného procesu, ktorý mal byť vedený len v súlade s veritas, aequitas a conscientia. V praxi boli preto sudcovia Sacro Regio Consiglio, vďaka rozsiahlym diskrečným oprávneniam priznaným monarchom, schopní vykonávať spravodlivosť de plano, sola facti veritate inspecta, a to dokonca bez akejkoľvek striktnej povinnosti aplikovať normy ius commune a štatutárneho práva.⁶⁵ Decisiones Sacro Regio Consiglio vyslovené súdom sub nomine Regiae Majestatis boli navyše považované za konečné a nesporné, t.j. ich revízia neprichádzala do úvahy skrze riadne opravné prostriedky. Proti jeho rozhodnutiam bolo možné aplikovať len mimoriadnu reclamatio s cieľom dosiahnuť zmenu rozsudku zo strany toho sudcu, ktorý ho vyriekol. Samotný revízny proces však nepozastavoval výkon právnych účinkov rozhodnutia samotného.⁶⁶

            Pokiaľ ide o paralely medzi rozhodnutiami neapolského najvyššieho súdu a usus forensis Rotae Romanae, všeobecnou právnou záväznosťou sa vyznačovali predovšetkým decreta vydané prostredníctvom Sacro Regio Consiglio iunctis aulis, k čomu dochádzalo pri maxima causae congitio.⁶⁷ Pri rozhodnutiach v analogických kauzách však autorita rozsudkov neapolského najvyššieho súdu stúpla natoľko, že usu fori boli ako priamo zaväzujúce kvalifikované už pri binae iudicaturae. Z toho vyplývalo, že už dva zhodné rozsudky viedli k vytvoreniu skutočnej consuetudo iudicandi, spôsobujúcej vznik, respektíve konsolidáciu súvislého a stáleho trendu (stylus curiae) v rámci celého kráľovstva.⁶⁸ Právna realita pritom dokazovala, že rozsudky Sacro Regio Consiglio boli považované za právne zaväzujúce nielen samotný najvyšší tribunál, ale tiež súdy nižšieho stupňa. Tie mali byť viazané k zjednoteniu svojich rozsudkov s decisiones najvyššieho súdu, a to dokonca aj contra legem.⁶⁹ Ak by nižšie postavené tribunály nenasledovali decisiones Sacro Regio Consiglio, ten mohol prevziať ich kauzy a rozhodnúť ich per saltus alebo aplikovať ius corrigendi v rámci konania o odvolaní. Inou možnosťou bolo vyhlásiť rozhodnutie nižšieho súdu za contra stylum alebo dokonca contra ius commune v kontexte iniustitia alebo nullitas ipso iure. Aj keď v skutočnosti nebolo formálne potvrdené žiadne pravidlo v zmysle tradičného „common law“ princípu stare decisis a hoci decisiones Sacro Regio Consiglio neboli oficiálne považované za prameň práva, samotný súd im priznával vis legis a kvalifikoval ich ako právne záväzné i pre budúcnosť. Je teda zrejmé, že podobne ako pri usus forensis Rotae Romanae, aj rozhodnutia Sacro Regio Consiglio v skutočnosti zohrávali úlohu skutočného prameňa práva, pričom jurisdikcia najvyššieho súdu zahrnula minimálne v teoretickej rovine aj potestas condendi leges.⁷⁰

            Aj teória priznávajúca rozhodnutiam Sacro Regio Consiglio vis legis vychádzala zo spôsobov akceptovania decisiones Rotae Romanae cirkevnými súdmi nižšieho stupňa. Tá sa napokon objavila v mnohých zbierkach, ktoré široko cirkulovali nielen v rámci Neapolského kráľovstva, ale i mimo neho, a vytvorila v európskej právnej kultúre určitý τόπος prijatý v 16. storočí viacerými európskymi vyššími súdmi.⁷¹ Podobne ako to bolo pri stylus Romanae curiae, aj o vzťahu decisiones Sacro Regio Consiglio k ius commune boli spísané viaceré pojednania, a to najmä v kontexte ich právnej sily. Väčšina bádateľov sa pritom zhodla v závere, že zatiaľ čo jurisprudenčný charakter ius commune bol viac-menej všeobecne akceptovaný, to isté sa nedalo povedať o vis legis rozhodnutí Sacro Regio Consiglio. Poväčšine sa poukazovalo najmä na rozdiely medzi teóriou súdneho rozhodnutia v sile precedensu hlásanej sudcami najvyššieho súdu a advokátmi na jednej strane a vtedajšou skutočnou praxou na strane druhej. Sudcovia i právnici totiž sledovali presadzovaním zaväzujúcej autority súdnych rozsudkov Sacro Regio Consiglio nielen zvýšenie moci najvyššieho súdu, ale taktiež zvýšenie svojej autority i autority korporácií právnikov aplikujúcich právo. Argumenty spochybňujúce tieto závery poväčšine poukazujú na absenciu akejkoľvek oficiálnej teórie o vis legisrozhodnutí najvyššieho neapolského súdu, súkromný a neúradný charakter zbierok obsahujúcich jeho decisiones, formu ich spracovania pripomínajúcu skôr tractatus než detailné správy o jednotlivých kauzách a rozsudkoch v nich, časté odporovanie si jednotlivých rozhodnutí a bežné zmeny súdneho štýlu.⁷² Ako sme už naznačili, podobné problémy prejavujúce sa v odlišnostiach medzi hlásanou teóriou a skutočnou praxou sa častokrát prejavili aj pri stylus Romanae curiae a v rámci neho usus forensis Rotae Romanae. 

            Všetko tak nasvedčuje tomu, že uvedené teórie neapolských právnikov korešpondovali skôr s ambíciami univerzitne vzdelaných doctores než s vtedajšou realitou. Viacerí bádatelia ich totiž označujú ako abstraktné, samochválne a konštantne odporujúce súdnej praxi, v ktorej sa decisiones Sacro Regio Consiglio vyznačovali len obmedzenou autoritou.⁷³ Uvedené možno najlepšie ilustrovať skutočnosťou, že sudcovia najvyššieho neapolského tribunálu neboli povinní svoje rozsudky odôvodňovať (ratio decidendi), pričom tajnými zostávali aj ich vota, z čoho plynula nemožnosť považovať ich za súdne precedensy stricto sensu, ktoré by boli záväzné pro futuro s reálnou aplikovateľnosťou v právnej praxi. Samotní sudcovia v tejto súvislosti argumentovali, že svoje rozhodnutia nemusia zdôvodňovať, keďže spravodlivosť vykonávajú in nomine principis, ktorý uchováva všetko právo in scrinio sui pectoris.⁷⁴ I keď v tomto ohľade odkazovali na posvätnosť rozsudkov Sacro Regio Consiglio, v skutočnosti obdobne sledovali upevnenie svojej moci a zachovanie nezávislosti dokonca aj na samotnom monarchovi.⁷⁵ Je treba si tiež uvedomiť, že i keď najvyšší súd mohol v teoretickej rovine trvať na zachovávaní svojho stylus všetkými súdmi nižšieho stupňa, v tomto ohľade nebol schopný účinnejšej kontroly. Sacro Regio Consiglio, stvorené ako stelesnenie kráľovskej moci za čias aragónskych kráľov, začalo strácať svoju výnimočnú autoritu koncom 16. storočia, keď politické a súdne moci, personifikované mocnými reggenti cancellariae poväčšine prešli na Consiglio Collaterale disponujúcim od toho času rozsiahlymi politickými i legislatívnymi vplyvmi.⁷⁶

2. 2 Janovská Rota Civile

            V rozmere inšpirácie možno z pohľadu usus forensis Rotae Romanae uplatňovaného v rámci stylus Romanae curiae nahliadať taktiež na fungovanie janovskej Civilnej roty (Rota Civile di Genova) zriadenej v roku 1528 v Janove (Genua) ako jednom z najdôležitejších stredísk vtedajšieho európskeho obchodu.⁷⁷ Jej hlavnou úlohou bolo predovšetkým racionalizovať procesy riešenia sporov vzniknutých z obchodných vzťahov, a to najmä na základe všeobecne uznávaných obchodných obyčají, za zohľadnenia partikulárnych janovských noriem.⁷⁸ Ako sudcovia na nej pôsobili univerzitne vzdelaní právnici znalí noriem rímskeho i kánonického práva (ius commune), čo obdobne predznamenalo viaceré spôsoby praktického fungovania tohto tribunálu. Pokiaľ išlo o konkrétne pramene práva, Civilná rota sa riadila domácimi prameňmi ako ordinamente Genue, regulae Rotae, inverterata consuetudo huius civitatis alebo inveterata consuetudo mercatorum Genuae.⁷⁹ V Constitutiones Rotae z roku 1530 sa zároveň používalo slovné spojenie ... attentis regulis et ordinamentis Ianue ac inveterata consuetudine. Osobitná hodnosť sa zároveň priznávala prameňom obsiahnutým v decisiones a regulae, pričom často sa odkazovalo tiež na rozhodnutia vydané de stylo et forma regularum Rotae.⁸⁰ Samotné rotálne reguly pozostávali z dvoch zložiek. Prvú bolo možné vymedziť pojmom forma, keďže dávala dôraz na používanú terminológiu a zaužívanú interpretáciu noriem. Univerzitne vzdelaní právnici pôsobiaci na tomto súde totiž dbali na to, aby sa rotálny štýl vyznačoval precíznou vycibrenosťou jazyka a používaním jasne ustálených právnických konceptov. Druhá zložka sa stotožňovala s termínom stylus, ktorý naznačoval určité formalizované rozhodovanie budúcich prípadov na základe káuz už predtým rozsúdených, a to v zmysle fungovania precedensov anglo-amerického „case law“.⁸¹

            Samotný termín stylus si pritom postupom času žiadal stále širšie a všeobecnejšie uplatňovanie oproti zaužívaným observantia alebo stylus mercatorum, ktorým sa musela Rota vo svojej rozhodovacej činnosti neustále prispôsobovať. V tejto súvislosti je osobitne dôležité uviesť, že aj consuetudo mercatorum bola ponímaná v zmysle mercatorum observantia facit ius alebo consuetudo inter mercatores facit ius. Rota z toho dôvodu bežne pristupovala k citovaniu vlastných rozhodnutí ako precedensov, zaručujúc tak nadväznost jedného rozsudku na druhý a uniformitu rozsudkov nasledujúcich. Takýmto spôsobom zároveň harmonizovala miestne právne obyčaje s medzinárodným obyčajovým právom, za súčasného zohľadňovania noriem ius commune.⁸² Na tomto pozadí určite neprekvapuje, že stylus curiae bol opísaný ako potens et efficax a zároveň sa bežne deklarovalo, že disponuje legis vim.⁸³ Na základe uvedeného možno s určitosťou konštatovať, že podobne ako súdy Apoštolskej Stolice, aj janovská Civilná rota rozhodovala v súlade s praxou ita videtur servari in Rota, v zhode s tradíciou ius commune [...] quae opinio procedit omnino iure divino, et humano, et est canonizata in scholis, et in palatiis.⁸⁴ Ako sme už naznačili, okrem noriem ius commune však bolo nevyhnutné aplikovať taktiež obchodné zvyky, pričom viaceré rozsudky boli priamo a výslovne rozhodované secundum communem stylum et consuetudinem mercatoriam. Aj z toho dôvodu nebol každý zjavný či potenciálny konflikt s ius commune vnímaný ako dôvod na znepokojenie. Najviac sa totiž zdôrazňovala nevyhnutnosť súdiť v súlade so stylus et consuetudo mercatoria.⁸⁵ Práve potreba vysporiadania sa s viacerými prameňmi a možnosť rozhodnutia kauzy na základe jedného alebo viacerých z nich viedla k tomu, že sudcovia tohto tribunálu bežne deklarovali rovnosť medzi consuetudo, observantia, stylus a regulae s ius a lex.⁸⁶

            Pokiaľ išlo o obyčajové obchodné pravidlá opisované bežne výrazom communis stylus mercatorum, tie boli akceptované takmer všetkými italskými mestami a bežne sa na ne odkazovalo predovšetkým na trhoch. Z toho dôvodu sa vyznačovali istou univerzálnosťou a nebolo ich možné vnímať reštriktívne len v kontexte jediného právneho systému. V súlade s doktrínou Balda de Ubaldis sa navyše považovali za každému známe, a preto všeobecne záväzné.⁸⁷ Z toho dôvodu podľa nich Civilná rota súdila všetky kauzy s cudzím prvkom, pri ktorých bolo nevyhnutné zohľadňovať aj normy vyznačujúce sa nadnárodnosťou.⁸⁸ Celkom prirodzene, za týchto okolností muselo zároveň dochádzať k istému zovšeobecňovaniu partikulárnych právnických konceptov, a to takým spôsobom, aby sa hodili na čo najväčší diapazón prípadov. Uvedené reflektovali aj slávni procesualisti Viliam Durant (Guillielmus Durantis, † 1296), pôvodca diela Speculum iudiciale, a Benvenuto Stracca († 1578), autor prvého špecifického právneho textu zameraného na obchodné procesné právo.⁸⁹ Janovská Rota totiž bežne citovala vlastné precedensy aj v snahe podporiť aplikáciu nových procesnoprávnych prvkov vychádzajúcich z kombinácie miestnych elementov s prvkami univerzálnymi. Takto zároveň ďalej rozvíjala vlastný stylus, ktorý mal byť všeobecne uznávaný, a to spôsobom podobným v tom čase široko uplatňovanému a známemu stylus Romanae curiae. Dôkazom toho je, okrem iného, taktiež skutočnosť, že medzi auctoritates citovanými na podporu tohto tvrdenia sa spomínajú Rímska Rota a neapolské Sacro Regio Consiglio, ktoré výslovne odmietli vonkajšie zásahy do svojej činnosti a zároveň požadovali, aby bola ich prax nasledovaná všetkými nižšie postavenými súdmi.⁹⁰

            Aj keď teda boli procesné pravidlá tvorené takým spôsobom, aby sa hodili na konkrétnu skutočnosť, v rámci ktorej sa obchodné vzťahy realizovali, v konečnom dôsledku sa stali jedným z najdôležitejších formačných faktorov nadnárodného obchodného zvykového práva. Za ich pomoci bolo totiž možné prekonať značný formalizmus rímsko-kánonického procesu (processus Romanus canonicus) a autorita, ktorú získali v obchodnoprávnej praxi, zároveň napomohla k upevneniu postavenia obchodných súdov vo vtedajšej Európe. Bola to pritom predovšetkým janovská Civilná rota, v rozhodnutiach ktorej sa miešali odkazy na ius commune, partikulárne právo a vlastnú jurisprudenciu uplatňovanú na spôsob „case law“, na základe čoho dochádzalo k harmonizovaniu starších obchodnoprávnych noriem. Decisiones de mercatura sudcov janovskej Civilnej roty možno z toho dôvodu zaradiť k historicky najdôležitejším prameňom rodiacej sa vedy obchodného práva. Tento status sa im podarilo získať najmä kontinuálnym zohľadňovaním tradičných zvykov zabezpečujúcim im akceptovateľnosť a reálnu aplikovateľnosť vo vtedajšej praxi.⁹¹ Z uvedeného výkladu je zároveň zrejmá sila právnych obyčají, ktoré dominovali v Európe vo viacerých oblastiach ešte aj v období novoveku. Až k nim sa postupne pridávali zákony kráľov presadzujúce ius scriptum na úkor práva nepísaného, ktoré boli dopĺňané a korigované normami ius commune. Aj na tomto príklade možno demonštrovať, že to boli to najmä metódy a prístupy Apoštolskej Stolice, koré napomáhali sekulárnemu súdnictvu pri rozvoji vlastných vzorov fungovania.⁹²

2. 3 Frízsky Hoge Raad

            Ako posledný príklad uvedieme najvyšší frízsky tribunál známy ako „Hoge Raad“, v ktorom možno obdobne badať viaceré prvky inšpirovania sa stylus Romanae curiae, osobitne usus forensis Rotae Romanae. Frízsko je vo všeobecnosti známe uplatňovaním osobitného právneho systému označovaného ako „rímsko-frízske právo“, ktoré na vysokej úrovni kombinovalo praxou akceptované normy justiniánskej rímskoprávnej kodifikácie (vrátane kánonickoprávnych prvkov ako neoddeliteľnej súčasti ius commune) s tamojším miestnym (prevažne obyčajovým) právom (moribus nostris, moribus harum regionum).⁹³ Práve jeho normy aplikoval najvyšší súd krajiny, ktorý bol v roku 1499 zriadený pod uvedeným názvom saským vojvodom Albertom III. (1498–1500). Na ňom sa z hmotnoprávneho hľadiska prioritne uplatňovalo frízske právo a až subsidiárne právo rímske (cisárske), zatiaľ čo z procesného hľadiska sa malo postupovať v súlade s normami rímsko-kánonického procesu. Okrem toho, sudcovia sa vo svojej rozhodovacej činnosti častokrát odvolávali aj na štatúty, nariadenia, pravidlá a právnu prax krajiny. Väčšina bádateľov sa pritom zhodne v závere, že najmä v období 17. a 18. storočia sa tomuto tribunálu podarilo vybudovať medzi európskymi súdmi veľmi solídnu povesť.⁹⁴ Z hľadiska vecnej i osobnej pôsobnosti pôsobil najvyšší tribunál v zásade ako súd druhého stupňa, len výnimočne v pozícii súdu stupňa prvého.⁹⁵ Čo sa týka našej témy, konkrétne vzťahov medzi Rímskou kúriou a administratívnymi, respektíve súdnymi orgánmi pôsobiacimi na partikulárnej úrovni, v rovnakom kontexte možno uvažovať aj o Hoge Raad a oblastnými súdmi nižšieho stupňa, ktoré boli obdobne viazané rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu. 

            Pokiaľ ide o samotný kuriálny štýl, na najvyššom frízskom súde sa v rámci neho neuplatňovali iba normy procesného, ale taktiež hmotného práva, v čom nachádzame ďalšiu z paralel s usus forensis Rotae Romanae, ktorý sa obdobne neobmedzoval len na procesnoprávne smernice. Ten bol pritom v dielach tamojších autorov poväčšine opisovaný slovnými spojeniami ako stylus curiae sive iudicii qui dicitur et praxis, a to prioritne v zmysle noriem procesného práva aplikovaných v sile právnej obyčaje. V iných spisoch sa dokonca termín stylus curiae prekladal aj ako „štýl osvojený kanceláriou“ a špecifikoval sa v rozmere prameňa s mocou právnej obyčaje, ktorý je nevyhnutné dodržiavať za podmienky jeho nerozpornosti s písanými zákonmi a nariadeniami.⁹⁶ Ďalšie paralely so štýlom Rímskej kúrie nachádzame vo výraze stylus iudicii používanom bežne v slovnom kontexte in foro usus.⁹⁷ Ako sme už naznačili, aj rozsudky najvyššieho frízskeho súdu sa uplatňovali v rozmedzí prameňa práva, k čomu dochádzalo pri vydaní série rozhodnutí týkajúcich sa káuz určitého druhu. Väčšina bádateľov sa však napriek tomu zhodne v závere, že v právnej praxi sa nevyznačovali silou zákona, ale len právnej obyčaje, ktorá poskytovala autoritatívny základ k interpretovaniu relevantných noriem rímskeho práva. Zachované pramene však dokazujú, že advokáti vystupujúci pred týmto súdom neváhali odkazovať na jeho skoršie nepublikované rozsudky, odvodzujúc silu svojich argumentov len zo samotnej skutočnosti, že v podobnom prípade bolo už predtým rozhodnuté.⁹⁸ V tamojšej právnej vede sa navyše aj jeden z fragmentov Digest (Cal. D. 1,3,38) pertraktoval v zmysle res iudicatae, čo viedlo frízskych právnikov k priznaniu ustálenému „case law“ vysokého stupňa autority.⁹⁹

Záver

            Z právnického hľadiska predstavuje najväčšiu výzvu tejto témy zvažovať historickú záväznosť usus forensisnajvyšších tribunálov Rímskej kúrie vo vzťahu k súdom pôsobiacim na partikulárnej úrovni v kontexte anglo-americkej „common law“ tradície.¹⁰⁰ Uvedené vzťahy boli totiž posudzované v zmysle právnej obyčaje, ktorá mohla podľa viacerých stredovekých i novovekých kánonistických diel vzniknúť už vydaním jediného rozsudku. Opodstatnenosť týchto úvah súvisí taktiež so skutočnosťou, že kánonické právo po väčšinu prvej polovice svojej existencie bolo prevažne obyčajovým právom, na základe čoho zostávajú právne obyčaje uznaným prameňom práva dodnes.¹⁰¹ I keď z pohľadu ius vigens sa má za to, že cirkevní sudcovia môžu prispieť k náprave nezrovnalostí zákona len v konkrétnom prípade, naďalej platí výnimka týkajúca sa sudcov Rímskej Roty. Ich rozsudky sa totiž aj dnes de factovyznačujú všeobecnou záväznosťou a nepriamo apelujú na sudcov nižšieho stupňa, aby rozhodovali v súlade s nimi.¹⁰² Keďže táto povinnosť nie je kvalifikovaná v zmysle de iure, je zrejmé, že kodifikované kánonické právo predstavuje návrat k zaužívaným spôsobom fungovania a myslenia podľa vzorov odvodených ešte z čias klasického práva antického Ríma.¹⁰³ Z toho dôvodu možno len súhlasiť so všeobecne prijímanými závermi kánonistov špecifikujúcimi výroky súdov (vrátane tých najvyšších) len ako rýdzi „výrastok zákona“ a odmietajúcimi definovať cirkevný zákon ako proroctvá toho, čo s ním urobia súdy. História však dokazuje, že vždy tomu tak nebolo a komplikovaná situácia v kánonickom práve, v ktorom sa popri úradných a autentických zbierkach uplatňovali aj kompilácie súkromného charakteru, respektíve právne obyčaje si existenciu stylus Romanae curiae pre riadne fungovanie jednoducho žiadala.¹⁰⁴

Napriek tomu, že v kontinentálnom právnom systéme, ktoré kánonické právo pomáhalo budovať, nie sú súdne rozsudky akceptované ako prameň práva, keďže sudcom nie je ex facie priznané právo tvorcu práva, v prípade historického kánonického práva sa malo za to, že pri interpretácii lex scripta je nevyhnutné dosahovať vysoký stupeň konzistentnosti. Najmä z toho dôvodu bol stylus Romanae curiae v Katolíckej cirkvi najsilnejšie presadzovaný v časoch centralizačných tendencií, ktoré vystupovali do popredia od vrcholného stredoveku, ale taktiež po Tridentskom koncile. Na základe dosiahnutých úspechov sa kánonické právo stalo v tomto ohľade vzorom aj pre svetských panovníkov, ktorí sa obdobne snažili o centralizáciu vlády a čo najväčšiu zhodu medzi svojou vôľou a praxou nielen na ústrednej úrovni, ale tiež v ovládaných regiónoch. Najmä na tomto pozadí bol termín stylus curiae poväčšine úzko prepojený s politikou, ktorá mu častokrát vtláčala formu a určovala obsah. V tejto súvislosti sa nám prirodzene núka otázka, prečo sa neobrátili na v tom čase všeobecne akceptované justiniánske rímske právo? Ako sme už ale uviedli, rímskoprávna justiniánska kodifikácia poskytla minimálny počet procesných smerníc, zatiaľ čo Rímska kúria fungovalo od čias avignonského pápežstva vo viacerých ohľadoch prakticky bezchybne. Aj z toho dôvodu možno len súhlasiť s názormi viacerých bádateľov, ktorí konštatovali, že je nevyhnutné upriamiť pozornosť na hodnotu kánonického práva ako jedného z najdôležitejších predmetov komparatívneho štúdia, ale tiež ako modelu napodobňovania, a to bez ohľadu na to, že právny systém Katolíckej cirkvi slúži na prvom miste transcendendu.¹⁰⁵

Autor: doc. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD.