Komentář k událostem volby předsedy slovenského nejvyššího soudu s ohledem na nezávislost soudní moci a právo na nerušený výkon veřejné funkce.
Problematika nezávislého súdnictva je predmetom štúdie obrovského množstva odborných právnych monografií, komentárov, učebníc a odborných článkov. Bohatá literatúra domácej i zahraničnej proveniencie poskytuje rozsiahle teoretické analýzy o nezávislosti súdnictva a jeho princípoch. Pretože rozsah mojej práce je obmedzený, nie je možné sa venovať komplexnej analýze všetkých týchto princípov. Budem sa teda sústrediť iba na jeden vybraný problém, jeho právnu analýzu a možnosti jeho praktického riešenia.
Odborná literatúra rozlišuje nezávislosť súdnictva na nezávislosť inštitucionálnu a nezávislosť sudcov. Tieto dva aspekty nezávislosti súdnictva sú navzájom veľmi tesne previazané. Inštitucionálna nezávislosť je garantovaná tým, že súdnictvo je ako samostatná moc v štáte oddelené od moci zákonodarnej a výkonnej. Toto oddelenie je organizačné i kompetenčné. Sudcovia sú plne suverénni, nesmú byť ovplyvňovaní politicky ani inak v otázkach interpretácie a aplikácie práva. Nezávislosť sudcov je garantovaná ich menovaním hlavou štátu podľa ústavy a to buď natrvalo (sudcovia všeobecných súdov) alebo na dlhú dobu (sudcovia ústavného súdu). Ďalším právnym nástrojom nezávislosti sudcov je ich viazanosť iba zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorá je súčasťou právneho poriadku. K princípu nezávislosti patrí aj požiadavka nestrannosti a nezaujatosti sudcu.1
V poslednej dobe sa na Slovensku vynárajú pochybnosti o tom, či súčasný predseda Najvyššieho súdu bol do funkcie ustanovený v súlade s ústavou. Štyria sudcovia najvyššieho súdu podali proti tomuto rozhodnutiu ústavnú sťažnosť a aj sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Štrasburský súd prehlásil sťažnosť za neprijateľnú a Ústavný súd SR odmietol šťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenými osobami (tlačová informácia Ústavného súdu SR č. 18/2010).2
Sťažnosť bola zverejnená na internetových stránkach týždenníka Trend.3 Sťažujúci sudcovia opierali svoje tvrdené nároky o ústavné právo na rovný prístup k verejnej funkcii podľa článku 21 ods. 4 Listiny a článku 30 ods. 4 Ústavy SR. Stotožňujem sa s bodom 3. ústavnej sťažnosti, kde sú predkladané argumenty o tom, že Štefan Harabin ako člen vlády nemohol kandidovať na predsedu Najvyššieho súdu SR, pretože v čase kandidatúry nemohol vykonávať práva a povinnosti sudcu a teda tým pádom ani kandidovať na predsedu najvyššieho súdu, nakoľko podľa čl. 145 ods. 3 Ústavy SR volí Súdna rada predsedu Najvyššieho súdu zo sudcov. Sťažujúci sa sudcovia preto požadovali, aby Ústavný súd SR zrušil uznesenie Súdnej rady o zvolení Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu a s tým súvisiace rozhodnutie prezidenta republiky o menovaní Štefana Harabina predsedom Najvyššieho súdu SR.
Nepoznám síce text rozhodnutia, nakoľko na internete je v súčasnosti dostupná iba tlačová správa. Napriek tomu však rozhodnutie Ústavného súdu SR považujem za legitímne. Iba v krátkosti teda načrtnem, prečo si myslím, že rozhodnutie Ústavného súdu má svoju vnútornú logiku.
Predovšetkým si myslím, že namietať porušenie základného práva na prístup k verejnej funkcii môže iba osoba, ktorej by rozhodnutím prezidenta o menovaní predsedu Najvyššieho súdu bolo do tohto práva priamo zasiahnuté. Teda aktívnou legitimáciou disponovala jedine Harabinova protikandidátka Eva Babiaková. Tá sa však toto právo rozhodla nevyužiť. Sťažujúci sa sudcovia na stránke www.sudcovia.sk sami priznávajú, že svojou sťažnosťou iba suplujú toto právo, ktoré mala sudkyňa Babiaková a teda aj sami sudcovia tak vyjadrujú isté pochybnosti o svojej aktívnej legitimácii.4
Ak by však aj Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, ťažko by mohol argumentovať tým, že došlo k porušeniu práva na výkon verejnej funkcie sudcov tým, že predseda Najvyššieho súdu bol zvolený a menovaný v rozpore s ústavou. To by bolo teoreticky podľa môjho názoru ešte ako tak možné v prípade, keby ústavnú sťažnosť podala protikandidátka.
Je pravda, že Ústavný súd pri rozhodnutí sa vydal cestou najmenšieho odporu, ale je to podľa mňa menšia škoda, ako keby postupoval príliš aktivisticky a o ústavnej sťažnosti rozhodol, či už tak alebo onak. Legitimita rozhodnutia ústavného súdu nemôže byť spochybnená tým, že ústavný súd sa iba držal mantinelov, ktoré mu vytyčuje ústava.
V súčasnosti je teda situácia taká, že predsedom Najvyššieho súdu SR zostáva Štefan Harabin. Niektorí ústavní právnici podľa medializovaných vyjadrení už nevidia ďalšiu možnosť, ako by mohol ústavný súd preskúmať ústavnosť voľby predsedu najvyššieho súdu.5 Ja sa však domnievam, že pokiaľ je Slovenská republika podľa čl. 1 Ústavy demokratický a právny štát, existuje stále možnosť, aby Ústavný súd meritórne vo veci rozhodol. Na rozdiel od sťažujúcich sa sudcov sa ale domnievam, že pôsobením predsedu Najvyššieho súdu by mohlo dôjsť k porušeniu iného základného práva, než je právo na výkon verejnej funkcie.
Pochybnosti o legitimite a legalite ustanovenia do funkcie sudcu môžu vyvolať pochybnosti o tom, či o právach a povinnostiach rozhoduje zákonný sudca. Ústava SR zakotvuje právo na zákonného sudcu v čl. 48 ods. 1, veta prvá: „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“. Rovnakú vetu nájdeme aj v Listine v čl. 38 ods. 1, veta prvá. V čl. 141 ods. 1 Ústava SR stanoví, že v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Na medzinárodnej úrovni obdobné ustanovenie predstavuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola… prejednaná nezávislým a nestranným súdom…“. Ústavný súd SR sa vo svojej judikatúre vyjadruje k právu na zákonného sudcu takto:
„Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán“ (I. ÚS 46/05, II. ÚS 336/09).
Predseda najvyššieho súdu v súlade s rozvrhom práce vykonáva súdnictvo v pôsobnosti Najvyššieho súdu SR ako predseda senátu alebo sudca. Pod prípad objektívnej nestrannosti môžeme zaradiť aj prípad, kedy sudca nebol ustanovený do funkcie v súlade so zákonom. Z toho môžeme vyvodiť, že ak by predseda najvyššieho súdu nebol ustanovený do svojej funkcie v súlade so zákonom, mohlo by dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu.
Podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2010 menoval Štefan Harabin sám seba za predsedu dovolacieho senátu TdoV.6 Dovolací senát TdoV rozhoduje v poslednej inštancii v prípadoch, ktoré v prvom stupni rozhoduje Špecializovaný trestný súd (kedysi Špeciálny súd). Z činnosti Štefana Harabina ako ministra spravodlivosti a podpredsedu vlády je všeobecne známe, že patril medzi kritikov Špeciálneho súdu. K možnej námietke objektívnej zaujatosti sudcu sa tak môže pridať i námietka subjektívnej zaujatosti. Teoreticky je teda možné, aby tak bolo porušené právo na zákonného sudcu, čo podľa môjho názoru je oveľa závažnejšie, než porušenie práva na prístup k verejnej funkcii. Naviac, predseda najvyššieho súdu rozhoduje ako trestný sudca. Snáď v žiadnom inom odvetví sa neskúma požiadavka nezaujatosti zákonného sudcu tak prísne, ako práve v trestnom procese. V trestnom práve totiž sankcie štátu na odsúdeného človeka dopadajú najtvrdšie.
Ak by teda k porušeniu práva na zákonného sudcu došlo, oprávneným podať ústavnú sťažnosť by podľa môjho názoru bol jedine obžalovaný. Prokurátor ako štátny orgán totiž nemôže byť subjektom základných práv. Takto podaná ústavná sťažnosť sa mi javí byť prijateľnejšia, než sťažnosť sudcov najvyššieho súdu, pretože aktívna legitimácia sťažujúcej sa osoby je len ťažko spochybniteľná. Otvorenou otázkou však zostáva ako by ústavný súd posúdil prerušenie výkonu funkcie sudcu. Či teda sudca s prerušeným výkonom funkcie ako člen vlády môže kandidovať na predsedu najvyššieho súdu. Osobne zastávam ten názor, že nemôže a prikláňam sa k argumentácii v ústavnej sťažnosti štyroch sudcov najvyššieho súdu, na ktorú pre stručnosť príspevku odkazujem.
Záverom si ešte dovolím upozorniť, že všetky právne záruky nezávislosti súdnictva sú len pomocné inštrumenty. Tieto právne nástroje majú zvyšovať legitimitu súdnictva nie len v očiach verejnosti, ale aj v očiach sudcov samotných. Najväčšou garanciou sudcovskej nezávislosti je však sudca sám. Žiaden právny inštrument sám osebe nezávislosť súdnictva a jednotlivého sudcu nezaručí, pokiaľ on nebude o svoju nezávislosť usilovať, kultivovať a brániť ju pred akýmkoľvek oslabovaním. Princíp nezávislosti súdnictva nie je nejaká stavovská výhoda sudcov. Je to jeden z funkčných princípov právneho štátu a v tomto zmysle je potom zároveň povinnosťou každého sudcu byť nezávislým a zodpovedným sudcom.7
Princíp odvodenej demokratickej legitimity súdnictva je založený na menovaní sudcov prezidentom republiky. Túto významnú právomoc mu zveruje čl. 102 ods. 1 písm. t) Ústavy SR. Je teda povinnosťou prezidenta republiky menovať sudcov, ktorí dávajú záruky nezávislosti. Prezident republiky za toto rozhodnutie zodpovedá ústavnoprávne i politicky.
Pavol Šuta
Pavol Šuta: Election of the Presidents of the Supreme Court of the Slo-vak Republic in the context of the independence of the judiciary
After the brief introduction to the topic of the independence of the judi-ciary and judges, the author´s attention turnes to the case of election of the President of the Supreme Court of the Slovak Republic. Štefan Harabin was elected despite the fact that he was a member of the Government at the time of election. Four judges of the Supreme Court filed a constitutional complaint against this. The reason of the complaint was violation of the constitutional right to equal access to public office. The Constitutional Court dismissed the complaint. The author of the article agrees in principle with this decision. On the other hand he brings an interesting idea of filling a constitutional complaint for violation of the constitutional right to have a statutory judge.
(Summary translated by Lucie Trojanová)
Pavol Šuta je studentem 5. ročníku Právnické fakulty Univerzity Karlovy v Praze.