Prvým spomedzi prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, ktorý je upravený v Piatej hlave zákona č. 301/2005 Z. z., Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“), je sledovanie osôb a vecí. Operatívno-pátracie prostriedky predstavujú súhrn opatrení policajných orgánov uskutočňovaných podľa Trestného poriadku a v súlade s ďalšími predpismi, ktorých účelom je predchádzanie, odhaľovanie a objasňovanie trestnej činnosti, ako aj pátranie po skrývajúcich sa páchateľoch, pátranie po hľadaných nezvestných osobách a pátranie po vecných dôkazoch.1
Sledovanie osôb a vecí je prostriedkom, prostredníctvom ktorého je možné získavať poznatky dôležité pre trestné konanie o pohybe a činnosti osôb alebo vecí, ktoré majú určitý význam pre trestné konanie. Spravodajský, teda utajený spôsob ich výkonu zabezpečuje získanie pomerne hodnoverných, objektívnych a neskreslených údajov a informácií. Osoby, ktorých sa toto sledovanie dotýka, nemajú vedomosť o použití tohto prostriedku proti nim a práve v dôsledku toho je možné získavať veľmi dôležité a hodnoverné informácie pre trestné konanie. V prípade zákonného použitia tohto prostriedku je informáciám takto získaným priznaná v trestnom konaní povaha dôkazu. S cieľom dokumentácie priebehu úkonu a jeho obsahu sa pri sledovaní osôb a vecí využívajú technické prostriedky, ktoré umožňujú zaznamenanie priebehu úkonu, čo má význam pre využitie takto získaných informácií.2
Ale vzhľadom k tomu, že sledovanie osôb a vecí, najmä ak sa používa práve s takýmito prostriedkami zaznamenania priebehu úkonu alebo aj prostriedkami technického sledovania a informačno-technickými prostriedkami, zasahuje do práva na súkromie, podobne ako ostatné prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie. V tomto článku sa preto príslušná právna úprava tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti analyzuje v súvislosti so stretom verejného záujmu na objasňovaní trestnej činnosti a zisťovaní jej páchateľa na strane jednej a právom na súkromie na strate druhej s cieľom sformulovať relevantné závery k skúmanej tematike.
Utajovaný spôsob realizácie sledovania osôb a vecí smeruje k získaniu neskreslených, záujmami dotknutých subjektov neovplyvnených informácií a poznatkov o osobách a veciach, čo je zásadný element pre ich využiteľnosť v trestnom konaní a pre význam (dôkaznú hodnotu), ktorú v trestnom konaní môžu nadobudnúť. Je zrejmé, že ak by dotknuté osoby mali v konkrétnom čase a mieste vedomosť o tom, že ich činnosť, aktivity, operácie s vecami, ich stav a povaha boli takýmto spôsobom sledované, svoju činnosť by modifikovali tak, aby sa vyhli prípadnému trestnému postihu, aby sa tieto aktivity a operácie javili ako súladné (aprobované) s právom (napr. na základe vytvorenej krycej legendy) tak, aby vyvracali podozrenia odôvodňujúce použitie inštitútu sledovania osôb a vecí voči nim. Práve utajený spôsob realizácie sledovania osôb a vecí smeruje k dosiahnutiu účelu použitia tohto prostriedku, ktorý by bol vedomosťou dotknutých osôb o tomto použití zrejme zmarený. Prirodzene, že nielen spôsob realizácie ale aj samotná povaha sledovania osôb a vecí ako prostriedku operatívno-pátracej činnosti naznačujú, že jeho výkonom sa spravidla veľmi intenzívne zasahuje do oblasti ľudských práv a základných slobôd garantovaných nielen na ústavnej úrovni, ale aj vo viacerých dokumentoch európskej či medzinárodnej povahy. Okrem celého radu osobnostných práv je možné spomenúť tiež právo na ochranu súkromia a rodinného života, právo na zachovávanie tajomstva prepravovaných správ, právo na ochranu prejavov súkromnej povahy a pod. So zreteľom na korelácie medzi záujmom štátu na boji proti najzávažnejším formám kriminality a ľudskými právami jednotlivcov zohráva trestno-procesná úprava (podmienky a možnosti využitia inštitútu sledovania osôb a vecí v konkrétnych prípadoch, jej povaha a garancie, ktoré sa pomocou nej vytvárajú) veľmi dôležitú úlohu. Úlohou trestno-právnej úpravy je totiž pre oblasť trestného konania vytvoriť garancie dôslednej ochrany ľudských práv a základných slobôd pred neprimeranými, neodôvodnenými a v každom prípade nezákonnými zásahmi do týchto práv a slobôd zo strany orgánov štátu, ako aj vytvoriť možnosti ochrany dotknutých osôb v smere dosiahnutia ochrany ich subjektívnych práv v konaní pred súdom.3
Zákonnú úpravu sledovania osôb a vecí (ďalej len „sledovanie“) predstavuje § 113 Trestného poriadku. Z tohto ustanovenia vyplýva, že sledovanie osôb a vecí nemožno vykonávať v obydlí, ale možno ho vykonávať v iných priestoroch, ktoré neslúžia na bývanie, a na pozemkoch, ktoré nie sú verejne prístupné.
Právna úprava sledovania vytvára najbenevolentnejšie podmienky pre sledovanie, ktoré nie je spojené so vstupom ani do týchto iných priestorov alebo na takéto pozemky. V takomto prípade možno sledovanie vykonať v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Môže sa tak urobiť na základe príkazu na sledovanie, ktorý vydáva písomne predseda senátu a pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní prokurátor. Príkaz na sledovanie sa môže vydať len základe písomnej žiadosti policajta alebo príslušného orgánu Policajného zboru a v konaní pred súdom na písomnú žiadosť prokurátora. Žiadosť sa musí odôvodniť podozrením z konkrétnej trestnej činnosti a tiež údajmi o osobách a veciach, ktoré majú byť sledované, ak sú tieto údaje známe. V príkaze sa musí ustanoviť čas, v ktorom sa bude sledovanie vykonávať, a to najviac šesť mesiacov. Ten, kto vydal príkaz na sledovanie, môže dobu sledovania písomne predĺžiť najviac o ďalších šesť mesiacov, a to aj opakovane. Ak sledovanie trvá dlhšie ako dvanásť mesiacov, príkaz na sledovanie pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vydáva sudca pre prípravné konanie.
Ak nejde o sledovanie, ktoré by bolo spojené so vstupom do iných priestorov, ktoré neslúžia na bývanie, alebo na pozemky, ktoré nie sú verejne prístupné, sledovanie možno začať aj bez príkazu. Ďalšími zákonnými podmienkami pre takýto postup je, že vec neznesie odklad a písomný príkaz nemožno získať vopred. Policajt alebo príslušný útvar Policajného zboru je však povinný bez meškania dodatočne požiadať o vydanie príkazu. Ak príkaz nebude do 24 hodín vydaný, musí sa sledovanie skončiť a takto získané informácie nemožno použiť a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.
Ide o podobné ustanovenie ako sú ustanovenia § 114 ods. 2 pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, § 115 ods. 2 pri odpočúvaní alebo § 117 ods. 6 pri použití agenta, ktoré orgánom činným v trestnom konaní umožňujú flexibilnejšie reagovať na vzniknuté situácie, v ktorých je potrebné okamžite začať s určitým úkonom, resp. postupom. Podľa § 114 ods. 2 môže za určitých podmienok vydať príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov prokurátor namiesto sudcu pre prípravné konanie (na dobu 24 hodín); podľa § 115 ods. 2 takisto; podľa § 117 ods. 6 za predpokladu splnenia príslušných zákonných podmienok môže prokurátor vydať príkaz na použitie agenta namiesto sudcu pre prípravné konanie dokonca aj ústne, a to na dobu 72 hodín. V praxi sa síce tieto ustanovenia využívajú minimálne, a hoci zákonná úprava neumožňuje využitie získaných informácií ako dôkazov v trestnom konaní, ktoré by sa získali napríklad pri sledovaní podľa § 113 ods. 7, ak do 24 hodín nie je vydaný príkaz, pretože toto ustanovenie ukladá policajtovi alebo príslušnému útvaru Policajného zboru, aby v takomto prípade sledovanie ukončili a získané informácie bez meškania predpísaným spôsobom zničili, ale aj napriek tomu, ak nejaké informácie získajú, môžu mať pre nich istú taktickú hodnotu.
Podľa § 113 ods. 6 TP policajt alebo príslušný útvar Policajného zboru je povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov, ktoré viedli k vydaniu príkazu na sledovanie. Ak dôvody pominuli, sledovanie sa musí skončiť, a to aj pred uplynutím času uvedeného v odseku 5, teda napríklad pred uplynutím šiestich mesiacov, ak sa čas sledovania ani raz nepredĺžil. Túto skutočnosť bez meškania písomne oznámi tomu, kto vydal príkaz, v prípravnom konaní tiež prokurátorovi. Ak pri sledovaní neboli zistené skutočnosti dôležité pre trestné konanie, musí sa vyhotovený záznam predpísaným spôsobom bez meškania zničiť (odsek 10). O zničení tohto záznamu alebo aj iného výsledku sledovania osôb a vecí sa vyhotovuje zápisnica v nej musia byť uvedené dôvody, pre ktoré bol záznam zničený, označenie tej osoby, ktorá nariadila alebo schválila sledovanie ako aj označenie osoby, ktorá nariadila i schválila zničenie záznamu alebo iného výsledku sledovania. Prirodzene, je vylúčené, aby bol záznam či iný výsledok sledovania pred týmto zničením skopírovaný či inak prepísaný.4
Oveľa problematickejšie je sledovanie osôb a vecí, ak je spojené so vstupom do iných priestorov, ktoré neslúžia na bývanie, a na pozemky, ktoré nie sú verejne prístupné, pretože podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) by aj takéto iné priestory, ako napríklad kancelárie, obchodné priestory, sídla či pobočky firiem a podnikov, mohli poskytovať oprávneným užívateľom určitú mieru súkromia5, a taktiež aj v spojitosti s § 113 ods. 11 Trestného poriadku. Právna úprava takéhoto sledovania je problematická aj z toho dôvodu, že sa pri sledovaní osôb a vecí môže, ak je to potrebné, použiť nielen prostriedok na zaznamenanie priebehu úkonu, ale aj prostriedok technického sledovania. Navyše § 113 ods. 4 pripúšťa aj použitie informačno-technického prostriedku. To znamená, že aj pri sledovaní sa môže výrazným spôsobom zasiahnuť do práva na súkromie.
Sledovanie, ktoré je spojené so vstupom do iných priestorov, ktoré neslúžia na bývanie, a na pozemky, ktoré nie sú verejne prístupné, je upravené v § 113 ods. 4 TP. Podľa tohto ustanovenia, ak je nevyhnutne potrebné, aby sa sledovanie vykonalo v iných priestoroch, alebo ak sa má popri sledovaní súčasne použiť informačno-technický prostriedok a sledovanie nie je spojené so vstupom do obydlia, príkaz na sledovanie vydáva predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ak skutočnosti významné pre trestné konanie nemožno získať pri vykonaní sledovania iným spôsobom; v príkaze sa uvedú iné priestory alebo pozemky, ktoré nie sú verejne prístupné, v ktorých sa má vykonať sledovanie, a druh informačno-technického prostriedku, ktorý sa má použiť. Ak vec neznesie odklad, môže namiesto príslušného sudcu pre prípravné konanie vydať príkaz sudca pre prípravné konanie súdu, v ktorého obvode sa má vykonať sledovanie. Pri vstupe do priestorov neslúžiacich na bývanie alebo na pozemky, ktoré nie sú verejne prístupné, sa nesmú vykonať iné úkony ako tie, ktoré sú nevyhnutné na vykonanie sledovania.
Na tomto ustanovení, ako aj na celom § 113 TP, je problematické, že neobsahuje dostatočné garancie ochrany súkromia. Toto ustanovenie síce vyžaduje, aby bola naplnená podmienka subsidiarity, pretože z neho celkom jasne vyplýva, že takéto sledovanie je možné iba vtedy, ak by nebolo možné informácie dôležité pre trestné konanie získať iným spôsobom6, a taktiež aj podmienka proporcionality, ktorá je daná v odseku 1 slovami „ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie“, ale pri porovnaní s ostatnými ustanoveniami, ktoré upravujú informačno-technické prostriedky a použitie agenta, sa táto podmienka, tzn. podmienka subsidiarity spolu s podmienkou proporcionality javí ako nedostatočná. Je totiž evidentné, že nejde o bežný spôsob získavania informácií dôležitých pre trestné konanie, preto by okruh trestných činov, pri ktorých je možné vykonať takéto sledovanie, mal byť stanovený striktnejšie, resp. užšie ako je tomu pri sledovaní, pri ktorom k takému zásahu do iného priestoru, ktorý neslúži na bývanie, alebo pozemku, ktorý nie je verejne prístupný, nedochádza, minimálne nie v takej intenzite (takéto sledovanie možno vykonať v trestnom konaní vedenom pre akýkoľvek úmyselný trestný čin bez ohľadu na jeho závažnosť).
Túto skutočnosť si všíma napríklad aj Čerňanský, ktorý píše, že „zákonodarca pomerne široko formuluje vecnú pôsobnosť tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti, keď stanovuje, že je ho možné využiť v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine. Ide o veľmi širokú skupinu trestných činov rôznorodej povahy, keďže jediným kritériom určujúcim vecnú pôsobnosť možnosti použitia sledovania osôb a vecí je forma zavinenia trestného činu tvoriaceho predmet trestného konania. Z hľadiska závažnosti tak môže ísť o prečiny, o zločiny i o obzvlášť závažné zločiny ako podkategóriu zločinov, ako úmyselných trestných činov z hľadiska formy zavinenia.“7
Samozrejme, že sledovanie osôb a vecí, podobne ako použitie agenta, je svojou povahou iným prostriedkom ako vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov či odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, pretože ide prostriedok operatívno-pátracej činnosti, ale keďže aj pri tomto prostriedku sa môžu použiť informačno-technické prostriedky, ktorými sa zasahuje do súkromia, právna úprava sledovania, ktorá ich použitie umožňuje, najmä garancií práva na súkromie, by mala byť porovnateľná s právnou úpravou, ktorá upravuje tieto informačno-technické prostriedky. Okruh trestných činov, pri ktorých sa takéto sledovanie umožňuje, by preto mal byť stanovený oveľa užšie, napríklad tak, ako je tomu pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, ak nie je spojené so vstupom do obydlia, ktoré je možné v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, alebo iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva (§114 ods. 1).
Otázne sú aj garancie ochrany súkromia. Napríklad pri pohľade na ustanovenie § 114 ods. 8 TP je evidentné, že ochrana súkromia pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov je zabezpečená prísnejšie ako pri sledovaní, pretože toto ustanovenie napríklad stanovuje pre príslušné orgány povinnosť informovať dotknutú osobu, ktorej bolo pri vyhotovovaní takýchto záznamov zasiahnuté do súkromia, o tomto zásahu, čo pri úprave sledovania absentuje, hoci aj pri sledovaní zákon pripúšťa použitie informačno-technických prostriedkov. Právna úprava odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky okrem takejto povinnosti obsahuje aj možnosť obrátiť sa na Najvyšší súd Slovenskej republiky s návrhom na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky.
Ak sa by preto pri sledovaní osôb a vecí zasiahlo do súkromia napríklad tým, že by bolo vykonané v inom priestore, ktorý neslúži na bývanie, mohla by sa tiež zvážiť úprava povinnosti informovať dotknutú osobu o uskutočnenom sledovaní, a tým aj zásahu do jej súkromia podobne ako je tomu napríklad pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov.
Na tento problém poukazujú viacerí autori. Napríklad Perhács píše, že o skutočnosti, že sledovanie osôb a vecí veľmi intenzívne zasahuje do ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom na svoju povahu i utajený spôsob realizácie, nie je potrebné diskutovať. V každom prípade, ak majú mať osoby dotknuté výkonom inštitútu sledovania osôb a vecí možnosť súdnou či inou cestou brániť sa pred neoprávneným zásahom do svojich práv, musia sa v prvom rade dozvedieť o tom, že tento prostriedok sa vo vzťahu k nim využil.8
Na Perhácsa nadväzuje i Čerňanský. Podľa neho je zaujímavé, že pri iných zabezpečovacích inštitútoch vo vzťahu k informáciám dôležitým pre trestné konanie (pri informačno-technických prostriedkoch ako sú odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke) zákonodarca túto povinnosť formuluje, hoci taktiež nie celkom dôsledne. V prípade sledovania osôb a vecí ju však neformuluje vôbec. Jednoznačne tak s cieľom odstránenia tohto nedostatku nielen vo vzťahu k ústavnoprávnej, ale aj európskej a medzinárodnej rovine ochrany ľudských práv a základných slobôd je vhodné na tomto mieste formulovať požiadavku, aby zákonodarca v procese novelizácií trestných predpisov doplnil do ustanovenia § 113 TP povinnosť príslušných orgánov informovať dotknuté osoby o použití inštitútu sledovania osôb a vecí voči nim s výnimkou prípadov, ak:
by sa takto mohol zmariť účel tohto úkonu alebo trestného konania ako celku (hlavne v prípadoch spolupáchateľstva, v prípadoch trestných činov páchaných organizovanými, zločineckými či teroristickými skupinami, v prípadoch trestnej súčinnosti, kde sa vo vzťahu k jednému či viacerým páchateľom ešte právoplatne trestné stíhanie nezastavilo resp. neskočilo),
osoba, do práv ktorej sa týmto prostriedkom zasiahlo, mala inú možnosť dozvedieť sa o tom, že sa vo vzťahu k nej využilo sledovanie osôb a vecí (hlavne v rámci možnosti, ktoré jej poskytuje právo nahliadať do spisov).9
Na druhej strane treba povedať, že dôvernosť vzťahu medzi obvineným a jeho obhajcom sa chráni obdobne ako pri iných prostriedkoch získavania informácií. Podľa § 113 ods. 3 TP ak sa pri sledovaní zistí, že obvinený komunikuje so svojim obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca.
Ak je so sledovaním osôb a vecí spojený vstup do iných priestorov, ktoré neslúžia na bývanie, pri právnej úprave takéhoto sledovania by sa dalo vysloviť niekoľko pripomienok. To isté platí aj pre sledovanie, pri ktorom sa použijú informačno-technické prostriedky podľa § 113 ods. 4.
Na ustanovení § 113 TP je problematické, že neobsahuje dostatočné garancie ochrany súkromia. Toto ustanovenie síce upravuje zásady subsidiarity a proporcionality, ale pri porovnaní s ustanoveniami, ktoré upravujú informačno-technické prostriedky a použitie agenta, tieto podmienky nie sú dostatočnými právnymi garanciami ochrany súkromia. Keďže aj pri sledovaní sa môžu použiť informačno-technické prostriedky, ktorými sa zasahuje do súkromia, právna úprava sledovania, by mala byť porovnateľná s právnou úpravou informačno-technických prostriedkov. Okruh trestných činov, pri ktorých sa takéto sledovanie umožňuje, by preto mal byť stanovený oveľa užšie, napríklad porovnateľne s § 114 ods. 1 TP, ktorý stanovuje okruh trestných činov pre vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, ktoré nie je spojené so vstupom do obydlia (nevylučuje vstup do iných priestorov neslúžiacich na bývanie) a podľa ktorého je takéto sledovanie možné nariadiť v trestnom konaní vedenom pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, alebo iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.
Pri pohľade na ustanovenie § 114 TP je tiež evidentné, že ochrana súkromia pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov je zabezpečená prísnejšie ako pri sledovaní osôb a vecí. Ak by sa preto pri sledovaní osôb a vecí zasiahlo do súkromia tým, že by bolo vykonané v inom priestore, ktorý neslúži na bývanie, ale ktorý zároveň v zmysle judikatúry Európskeho súdu takisto poskytuje oprávnenému užívateľovi určité súkromie, alebo ak by sa pri sledovaní použili informačno-technické prostriedky, mohla by sa tiež zvážiť úprava povinnosti informovať dotknutú osobu o uskutočnenom sledovaní, a tým aj o zásahu do jej súkromia, podobne, ako je tomu pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri odpočúvaní, čo v právnej úprave sledovania osôb a vecí v súčasnosti absentuje.