Prínos kánonického práva k výučbe právnej teórie v histórii a súčasnosti

Doc. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD. | Církevní právo

Zpět
Abstrakt

Kánonické právo bolo v histórii považované spolu s rímskym právom za najdôležitejšie dva právne systémy, čoho vonkajším vyjadrením sa stal dodnes používaný titul „JUDr.“, znamenajúci „doktor obojeho práva“, teda doktor práva rímskeho a práva kánonického. Po celé stáročia predstavovali v rámci univerzitného vzdelávania ako tzv. iura docta prakticky jediné právnické predmety, čo sa začalo postupne meniť až v období novoveku. Kým rímske právo bolo kvalifikované ako právo par excellence súkromné, kánonické právo ho na rovnakej kvalitatívnej úrovni dopĺňalo v rovine práva verejného. Najmä na tomto pozadí neprekvapuje, že tieto právne systémy patria na najlepších právnických fakultách stále k najdôležitejším predmetom, ktorých úlohou je predovšetkým rozvíjanie komplexného právnického myslenia študentov. Hlavným cieľom tohto článku je prehľadovo poukázať na prínos kánonického práva k výučbe právnej teórie v histórii a súčasnosti.

 

Kľúčové slová: kánonické právo – rímske právo – stredoveké univerzity – iura docta – teória práva – história – súčasnosť – prepojenie

 

Úvod

 

            Kánonické právo patrilo spolu s rímskym právom odjakživa k tradičným a neopomenuteľným predmetom štúdia právnických, ale tiež teologických fakúlt. Tento záver bol reflektovaný od čias zakladania stredovekých univerzít, na ktorých bola zahájená taktiež výučba právnických predmetov. Ako tzv. iura docta boli pritom rozvíjané len tieto dva právne systémy, keďže sa malo za to, že ak študent zvládol ich matériu, v praxi si musel bez problémov poradiť s akoukoľvek právnickou kauzou. Opodstatnenosť tohto záveru po celé stáročia osvedčovala nielen prax, ale taktiež právnická veda, ktorá bola obdobne rozvíjaná práve na základoch kánonického a rímskeho práva. Po zohľadnení úrovne feudálneho práva, vychádzajúceho predovšetkým zo starších germánskoprávnych koncepcií, vôbec neprekvapuje, že to boli práve uvedené právne systémy, ktoré boli vnímané v zmysle najdokonalejšieho odlesku Božskej spravodlivosti, čo akcentovali nielen právnici, ale tiež stredovekí teológovia.[1] Hľadanie spravodlivosti (iustitia), miernosti (aequitas) a kresťanskej lásky (caritas Christiana), na ktorých boli vystavané, ich napokon predurčovalo k nastoleniu trendov ďalšieho vývoja právnickej tradície kresťanského Západu na celé stáročia. Aj z toho dôvodu muselo byť rímske a kánonické právo vyučované v celej ich komplexnosti, a to vrátane istého teoretickoprávneho úvodu, ktorý nahrádzal tento predmet do čias začiatkov jeho výučby na moderných právnických fakultách.[2] Jeho analýzou možno dospieť k zaujímavým záverom, ktoré odôvodňujú konštatovanie, že základy dnešnej teórie práva sa nachádzajú v princípoch a premisách rímsko-kánonického práva vyučovaného na stredovekých univerzitách. Bola to totiž teória rímskeho a kánonického práva, ktorá vtlačila nezmazateľný znak vývoju kontinentálneho právneho systému, pričom väčšina inštitútov v nej obsiahnutých sa vyučuje aj v rámci súčasnej právnej teórie. Aj na týchto základoch možno bližšie špecifikovať náhľad na kánonické a rímske právo ako na systémy propedeutické.[3]

 

1 História

 

1. 1 Výučba kánonického práva

 

Po kultúrnom vrchole dosiahnutom v helenistickom období, disponovala v ranom stredoveku monopolom na osvetu a vedu prakticky výlučne Katolícka cirkev, keďže ako jediná javila záujem o kultúrny a vzdelanostný rozvoj ľudstva.[4] Školstvo sa spočiatku rozvíjalo najmä v kláštoroch, neskôr sa rozvinula sieť farských škôl a na prvé miesto sa napokon dostali katedrálne školy.[5] V 10. a 11. storočí už sieť biskupských škôl pokrývala skutočne celú Európu. Pokiaľ ide o výučbu kánonického práva, to bolo do polovice 12. storočia vyučované predovšetkým v katedrálnych školách ako súčasť disciplinárnej teológie.[6] Ako samostatná vedecko-pedagogická disciplína (scientia iuris Ecclesiae) sa vyprofilovalo vďaka mníchovi Graciánovi (Gratianus), ktorý okolo roku 1140 zostavil svoj slávny Dekrét (Decretum Gratiani, respektíve Concordia discordantium canonum). Týmto procesom však predchádzal rozvoj scholastiky, ktorá sa snažila o vybudovanie všestranného svetonázoru, spájajúceho harmonicky vieru s poznaním, a rozum (ratio) so Zjavením (Revelatio).[7] Korene ranej scholastiky nachádzame už na konci patristického obdobia cirkevných dejín (8. storočie) na území dnešného Francúzska, avšak za jej zakladateľa je principiálne považovaný až arcibiskup Anselm z Canterbury (1093–1109).[8] Kým teológia sa totiž do toho času orientovala predovšetkým na interpretáciu Svätého Písma a cirkevných Otcov (patres ecclesiastici), a to najmä diel sv. Augustína (Aurelius Augustinus, † 430), štúdium novoobjavených aristotelovských spisov otváralo nové možnosti teologickej orientácie s cieľom zdôvodnenia kresťanských právd prostredníctvom filozofie starých Grékov.[9] Práve scholastika, okrem nových teologických koncepcií, s úspechom presadzovala i nové metódy, ktorých cieľom malo byť odstránenie rôznych protirečení v rámci teologických textov a ich zosúladenie, teda konkordancia.[10]

Pokiaľ ide o právo, scholastické metódy začal ako prvý na jeho texty aplikovať už koncom 11. storočia právnik Irnerius (Guarnerius, † okolo r. 1125), ktorý objavil starý rukopis justiniánskej rímskoprávnej zbierky Digesta a začal k štúdiu rímskeho práva (ius civile) do Bologne (Bononia) priťahovať davy študentov, najskôr z Itálie, a neskôr z celej Európy (najmä Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Uhorsko a Hispánia)[11]. Na kánonickoprávnu matériu ako prvý nové vedecké metódy dôkladne aplikoval už spomenutý Gracián, a z toho dôvodu je považovaný za zakladateľa kánonického práva ako vedy (pater scientiae canonicae).[12] Nová scholastická metóda tak bola po prácach teológov používaná aj na texty rímskeho a čoskoro nato i kánonického práva. Najväčší rozmach však zaznamenala na univerzitách (universitas magistrorum et scholarium), ktoré sa začali formovať už od konca 11. storočia v slobodných mestách a predstavovali jediné inštitúcie poskytujúce najvyššie dostupné vzdelanie tej doby.[13] V tejto súvislosti by sme mohli spomenúť najmä slávne univerzity v Bologni (Universitas Bononiensis), Paríži (Universitas Parisiensis), Oxforde (Universitas Oxoniensis) a Cambridgi (Universitas Cantabrigiensis).[14] Kým Paríž (Lutetia, Paris) sa stal známym predovšetkým aplikovaním dialektickej metódy pri štúdiu filozofie a teológie (civitas philosophorum),[15] jej využitím v rímskom a kánonickom práve sa preslávila Bolonská univerzita, podľa vzorov ktorej sa realizovala právnická výučba aj na ostatných stredovekých univerzitách.[16] Starobylá Bologna sa napokon približne v polovici 12. storočia stala hlavným centrom európskym právnických štúdií, pričom tento stav pretrval po mnoho generácií.[17]

Z pohľadu teológie sa raná scholastika zo začiatku pestovala predovšetkým v kláštorných, biskupských alebo dvorských školách (scholae palatinae). Vrcholná scholastika (začiatok 13. storočia) sa však úspešne šírila najmä za pomoci univerzít a dominikánskeho i františkánskeho rádu. Čo sa týka rímskeho práva, jeho matéria nebola na univerzitách od začiatku právnických štúdií vyučovaná v podobe poklasického alebo vulgárneho práva, ale prednosť dostali texty justiniánskej kodifikácie (ius Romanum Iustinianeum), čo vo viacerých ohľadoch ovplyvnilo aj rozvoj cirkevného práva. „Dlhá noc“ (la notte lunga), ako označil obdobie jej neznámosti taliansky právny historik Manlio Bellomo, ktoré trvalo zhruba šesť storočí, tak skončilo obnovením rímskoprávnych štúdií na pozadí Irneriových aktivít.[18] Práve justiniánske abstraktné a kvalitne poňaté právnické koncepcie a princípy totiž predstavovali vzácny zdroj, z ktorého mohli právnici v ďalšom období čerpať a aplikovať ich na opätovne sa rozvíjajúce mestské i obchodné spoločenské vzťahy. Ako sme už naznačili, na raných univerzitách sa popri rímskom práve takmer od začiatku vyučovalo aj právo kánonické, na základe čoho možno konštatovať, že i univerzitná kánonickoprávna výučba je taká stará ako univerzity samotné.[19] Z pohľadu Cirkvi pritom v tomto období zároveň dochádzalo k presúvaniu vedeckej práce z kláštorov na univerzity a i vďaka rozvinutiu štúdií rímskeho práva sa tak kánonistika začala cieľavedome navracať od germánskych prvkov k svojim rímskoprávnym koreňom (degermanizácia cirkevného práva).[20]

Po spísaní Graciánovho dekrétu figurovali popri znalcoch rímskeho práva (legisti) i znalci práva cirkevného (kánonisti) a, ako sme už uviedli, tzv. „učené práva“ (iura docta) predstavovali len právo rímske a právo kánonické, pričom tento stav pretrval do 18. storočia. Nazývané tak boli z dôvodu kontrastu k obyčajovému (consuetudines loci) a samosprávnemu štatutárnemu (statuta) právu, ktoré neboli predmetom formálneho štúdia na univerzitných právnických fakultách.[21] Na pozadí uvedeného vývoja bola od tohto obdobia tendencia právne komplexy rímskeho a kánonického práva študijne spájať, čo sa prejavilo vo vzniku tradičného štúdia obojeho práva (ius utrumque), ktoré trvá na kvalitných právnických fakultách dodnes a svoje vonkajšie vyjadrenie našlo v akademickom titule „JUDr.“ (iuris utriusque doctor, doktor obojeho práva).[22] Prvým nositeľom tohto titulu sa pritom s veľkou pravdepodobnosťou stal glosátor Graciánovho dekrétu Bazianus († 1197)[23]. Z pohľadu ďalšieho vývoja možno konštatovať, že právnické štúdiá sa stali pre študentov čoskoro po ich rozvinutí vysoko atraktívne, keďže ich úspešné absolvovanie sľubovalo takmer isté zlepšenie spoločenského statusu a nadobudnutie bohatstva.[24] Predovšetkým od 13. storočia sa právnici stávali prominentnými postavami v takmer každej oblasti stredovekej spoločnosti, a to či už z hľadiska práce v civilnej administratíve (najmä mestská správa) alebo cirkevnom administratívnom aparáte.[25]

Čo sa týka kánonického práva, to sa podľa amerického historika Jamesa A. Brundageho stalo profesiou v každom ohľade približne medzi rokmi 1200 až 1250.[26] Práve do konca 12. storočia totiž začali biskupi v mnohých častiach západného kresťanstva delegovať väčšinu svojich súdnych právomocí právnym špecialistom (biskupskí súdni delegáti, respektíve biskupskí oficiáli), od ktorých sa, celkom prirodzene, očakávalo, že budú disponovať ukončeným právnickým štúdiom.[27] Okrem toho, relatívne neformálne, niekedy ad hoc procesy boli v období práve 12. až 14. storočia nahrádzané zložitými procesnými postupmi, ktoré vyžadovali schopnosti profesionálnych expertov.[28] Už koncom 12. storočia tak kánonisti zastávali väčšinu najdôležitejších cirkevných úradov a predstavovali tiež jeden z najvýznamnejších tvorivých komponentov intelektuálneho i praktického života európskeho stredoveku. O stále rastúcej popularite kánonického práva vo vtedajšej spoločnosti vypovedá i skutočnosť, že v období 14. a 15. storočia prevyšovalo v záujme o štúdium dokonca aj teológiu.[29] Na úzku spätosť kánonického práva s právom rímskym zase poukazuje záver, že koncom 12. storočia nebolo kánonistu, ktorý by mohol vykonávať prax bez dokonalého ovládania matérie rímskeho justiniánskeho práva.[30] Niektoré univerzity pritom budúcich kánonistov výslovne vyzývali k získaniu titulu v civilnom práve predtým, než začnú s kánonickoprávnym štúdiom.[31] Napriek tomu, že k tomu neboli všeobecne vyzývaní, príležitostne sa od nich taktiež vyžadovalo i absolvovanie istej teologickej prípravy. O úspechu apelácií k štúdiu práva klerikmi zo strany ich predstavených svedčí i skutočnosť, že kým pápežské listy kárajúce právnu neznalosť biskupských adresátov sú celkom bežné v 12. a začiatkom 13. storočia, po roku 1234, teda po zostavení prvej úradnej (autentickej) a výlučnej (exkluzívnej) zbierky vôbec, teda Dekretálií Gregora IX. (Liber extra), sa neobjavujú takmer vôbec.[32]

Nielen univerzitná výučba, ale taktiež veda kánonického práva sa v tomto období rozvíjala v spolupráci s rímskym právom a teológiou.[33] Kým civilisti sa prioritne venovali štúdiu justiniánskych zbierok Digesta a Codex Iustinianus, kánonisti študovali Graciánov dekrét a od polovice 12. storočia čoraz viac aj pápežské dekretálie.[34] O vzájomnej prepojenosti medzi civilistami a kánonistami pritom vypovedá viacero skutočností. Kánonisti si tak napríklad v neskorom 12. storočí obvykle vypožičiavali termíny, myšlienky, koncepty a inštitúty od civilistov, kým civilistickí pisatelia bežne porovnávali inštitúty a normy kánonického práva s tými, ktoré našli v normatívnych textoch rímskeho práva.[35] Čo sa týka metód vedeckej práce, po vzore teológov (dialektikov) sa vo vede rímskeho i kánonického práva už v 12. storočí presadila exegeticko-scholastická metóda, ktorá viedla ku vzniku rímskoprávnych i kánonickoprávnych glosátorských škôl. Tá sa poväčšine obmedzovala na interpretáciu a vysvetľovanie textov zákonných ustanovení, ku ktorým boli pri nejasných a ťažko zrozumiteľných miestach značené glosy.[36] Čítanie zbierok sa od toho času nezaobišlo bez čítania glos, pričom metóda kontinuálneho vysvetľovania, upresňovania a komentovania originálneho diela z neho robila skutočne živý text. Pre existenciu a rozvoj vedeckých metód v akademickom prostredí, ale i v praxi však bola v klasickom období najdôležitejšia komunikácia medzi pápežmi a univerzitami.[37] Najmä na tomto pozadí sa stala jedným z najpevnejších pilierov stredovekého kánonického práva bolonská glosátorská škola, ktorá určovala trendy jeho vývoja najmä od konca 12. do začiatku 13. storočia.[38] V právnej vede došlo, okrem toho, v tomto období k zaujímavej diferenciácii. Odborníci, ktorí sa zaoberali štúdiom a prednášaním Graciánovho dekrétu sa nazývali „dekrétisti“, kým odborníci zaoberajúci sa rímskym právom sa volali „legisti“. Tí, ktorí neskôr vykladali pápežské dekretálie (ius decretalium), sa zase nazývali „dekretalistami“.[39]

Nielen k prehĺbeniu právnických štúdií, ale tiež k ďalšiemu rozvoju právnej vedy prispeli v období vrcholného a neskorého stredoveku i pokračujúce spory o slobodu Cirkvi a presadenie jej nezávislosti od svetskej moci (najmä cisárstva). Ako už bolo spomenuté, každá zo strán sa totiž snažila svoje postoje opierať o tradičné argumenty, ktoré vychádzali zo starých normatívnych textov rímskeho i cirkevného práva. Kým kánonisti vrátane Graciána hlásali vo vzťahu k pôvodu a okruhu mocí jasnú dualitu, legisti sa snažili o presadenie formy štátneho zriadenia, v ktorej cisár disponuje, podobne ako staroveký rímsky imperátor, najvyššou mocou nad celým svetom (princeps legibus solutus).[40] Tieto idey si prisvojili najmä cisári nemeckého rodu Hohenštaufovcov, ktorí vo viacerých ohľadoch ohrozovali samostatnosť Cirkvi a z toho dôvodu sa nachádzali v permanentnom konflikte s pápežstvom.[41] O niečo neskôr na nich nadviazali aj panovníci národných štátov, a to predovšetkým francúzski králi, na čele s Filipom IV. Pekným (Philippe le Bel, 1285–1314). Na tomto pozadí preto začali pápeži zdôrazňovať, že rímske právo neplatí v Cirkvi na základe cisárovej vôle, ale preto, lebo bolo aprobované Cirkvou a potvrdené pápežom.[42] Najmä v súvislosti s uvedeným vývojom a stále silnejúcim statusom v stredovekej spoločnosti patrili znalosti kánonického i rímskeho práva k základom každého univerzitne vzdelaného učenca a vo filozofických i teologických traktátoch alebo dišputách sa bežne odkazovalo na právne pramene.

Pokiaľ ide o ďalší vývoj, kánonickoprávna výučba bola naďalej postavená predovšetkým na zásadách a premisách Graciánovho dekrétu. Na pozadí ďalšej romanizácie kánonického práva však začali byť k prvým úradným a výlučným zbierkam pridávané viaceré interpretačnoprávne zásady, ktoré vychádzali predovšetkým z postulátov rímskeho práva. Jedenásť autentických právnych zásad (regulae iuris) tak bolo pripojených už k prvej z uvedených zbierok, Dekretáliám Gregora IX.[43] Druhou v poradí bola kompilácia najznámejšia pod názvom Zbierka Bonifáca VIII. (Liber sextus, r. 1298), v ktorej sa obdobne na záver nachádza osemdesiatosem právnych zásad prevažne rímskoprávneho pôvodu (De regulis iuris). Tie mal pritom spísať bolonský profesor rímskeho práva Dino Mugellano († 1303).[44] Uvedené princípy mali najvýznamnejším spôsobom ovplyvniť právne myslenie študentov práva, keďže za ich pomoci bolo možné vyriešiť jednoduchým spôsobom viaceré, nie raz značne komplikované právne kauzy. Ako zaujímavosť možno uviesť, že tieto reguly sú dodnes v úradnej praxi v Katolíckej cirkvi používané a predstavujú výborného sprievodcu pri náležitom pochopení a aplikácii kánonickoprávnych noriem. Táto skutočnosť je zrejmá najmä z rozhodnutí Rímskej roty (Rota Romana) a Apoštolskej Signatúry (Signatura Apostolica), ktoré priamo a dôsledne v určitých prípadoch odkazujú na rímske právo (najmä na právne reguly) obsiahnuté v starších zbierkach.[45] V určitom prenesenom význame by sme tak mohli povedať, že kánonické právo udržuje rímske právo pri živote a z určitého uhla pohľadu aj stále v platnosti a účinnosti.

 

1. 2 Kánonické právo a teória práva

 

            Ako je všeobecne známe, rozvoj predmetu teória práva, ak opomenieme výučbu teórie štátu, ktorá mala svoje miesto pri výchove mladých panovníkov alebo politikov prakticky odjakživa, sa viac-menej spája až s obdobím 19. a 20. storočia. Do toho času museli, celkom prirodzene, suplovať jeho úlohy predovšetkým klasické právnické systémy, teda právo rímske a právo kánonické. Aj keď sa má poväčšine za to, že najdôležitejšie úlohy v tomto ohľade zohralo rímske právo a príspevok kánonického práva býva poväčšine podceňovaný, prípadne úplne opomínaný, nie je to správne. To totiž, čo rímske právo predstavovalo v teoretickej rovine v súkromnom práve, vyvažovalo právo kánonické v oblasti práva verejného.[46] Z toho dôvodu to bolo práve právo Katolíckej cirkvi, ktoré napomohlo k rozpracovaniu a dobudovaniu viacerých teoretickoprávnych koncepcií, ktoré prežili do dnešných čias a predstavujú pevnú súčasť učebných osnov predmetu právna teória.[47] Keďže jej základy si bolo potrebné osvojiť aj na stredovekých univerzitách, potrebné treba obrátiť k prameňom klasických právnických systémov, ktoré mohli byť za týmto účelom využité. Z hľadiska rímskeho práva tieto úlohy kvalitným spôsobom zabezpečovala predovšetkým učebnica Institutiones (Elementa), a to najmä v podobe vytvorenej justiniánskymi kodifikátormi.[48] Z kánonickoprávneho pohľadu v tomto ohľade prakticky dominoval už spomínaný Graciánov dekrét, ktorý bol spísaný nielen ako praktická príručka pre kánonistov pôsobiacich v praxi, ale taktiež ako učebná pomôcka. O pedagogických kvalitách Graciána vypovedá najmä to, že väčšina učiteľov kánonického práva ho počas dekády alebo dvoch po jeho zostavení prijala za základ výučby svojho predmetu.[49]

            Dominujúca úloha Graciánovho dekrétu v oblasti verejného práva, ktorá bola v právnickej vede i praxi vyvažovaná zbierkami justiniánskej kodifikácie v oblasti práva súkromného, mu umožnila rozvinúť a nastaviť štandardy podoby viacerých inštitútov na celé stáročia, a ovplyvniť tak vývoj právnickej tradície kresťanského Západu nezastupiteľným spôsobom. Gracián totiž nielenže predložil na zamyslenie viaceré právnické problémy a kauzy, ale za pomoci svojich dicta zároveň vytýčil hranice ďalších diskusií a stanovil smery spôsobov ich riešenia. Z hľadiska výučby teórie práva na vtedajších univerzitách možno v kontexte Graciánovho diela spomenúť najmä prvých dvadsať dištinkcií jeho prvej časti, ktoré bývajú, s ohľadom na ich obsahové zameranie, označované ako Tractatus de legibus, teda „Pojednanie o zákonoch“. Gracián sa v nich totiž zameral na definovanie základnej právnickej terminológie, osobitne najmä vo vzťahu k prameňom práva, a vysvetlenie súvislostí podstatných pre ďalší výklad.[50] Najmä v tejto časti Dekrétu možno nájsť najviac teoretickoprávnych pojednaní vymedzujúcich najdôležitejšie právnické, ale taktiež teologicko-právnické pojmy, ktoré si bolo s ohľadom na vtedajšie vnímanie práva študentmi potrebné osvojiť. Gracián tu z toho dôvodu vysvetľuje pojem, druhy (prirodzené, civilné a cirkevné) a pôvod práva vo všeobecnosti a cirkevného práva zvlášť.[51] Ďalej píše o cirkevných úradoch a klerikoch, ich povinnostiach a právach (postupuje pritom od vyšších k nižším), či vysviacke a jej predpokladoch i prekážkach. Gracián v tejto časti postupuje takým spôsobom, že na otázky podáva najskôr svoj názor, ktorý podopiera argumentmi vnútornými, vychádzajúcimi z povahy veci, alebo vonkajšími, čiže výrokmi iných (najmä autorít, ktorých nariadenia mali v Cirkvi silu prameňa práva).[52]

            Ak by sme porovnali súčasnú učebnice teórie práva s obsahom Graciánovho Tractatus de legibus, dospeli by sme k záveru, že vtedajší študenti mali možnosť zoznámiť sa s veľkou väčšinou súčasných právnych koncepcií a inštitútov, samozrejme s prihliadnutím na vtedajšiu spoločnosť a právnické štandardy. Autor Dekrétu sa tak na viacerých miestach úvodnej časti svojho diela venoval tradičnej teoretickoprávnej matérii týkajúcej sa spoločnosti, noriem a hodnôt.[53] Osobitne tiež predstavil pojem verejnej autority, normativity a integrity spoločnosti, hlavné spoločenské hodnoty a normy, neopomínajúc ani vysvetlenie rozdielov a vzájomné prepojenie medzi právom a morálkou.[54] Gracián obdobne vysvetlil, prečo boli vytvorené zákony, a to najmä v kontexte ich sankcionovateľnosti. Do popredia preto postavil najmä strach z nich, ktorý deklaroval ako nevyhnutný k ochrane nevinnosti a kroteniu schopnosti zlých škodiť iným.[55] Nezabudol pritom spomenúť ani začiatky ľudského práva a vymenovať tvorcov prvých ľudských zákonov, vyzdvihujúc zároveň ich hodnotu v ľudskej spoločnosti.[56] Vzťah medzi právom a spravodlivosťou vyjadril jednoduchou vetou, že právo (ius) sa nazýva preto právom, pretože je spravodlivé (iustum).[57] V úvodnom pojednaní do Graciánovho diela možno nájsť tiež charakteristiku inštitútu práva na odpor (ius resistendi), ktoré autor Dekrétu priznal každému proti panovníkom nectiacim prirodzené Božie právo a stavajúcim ľudské nariadenia nad nariadenia Božské.[58] Osobitne zdôraznil, že ten, kto neposlúcha svetské zákony vynášané proti Božej vôli, si zasluhuje veľkú odmenu.[59]

            Pokiaľ ide o špecifické znaky štátu a sústavu štátnych orgánov, Gracián poukázal na vznik štátu v zmysle založenia prvých miest po biblickej potope, na príklade ktorých obdobne demonštroval potrebu zavedenia noriem ľudského práva. Pojem štátnej moci pritom poňal v zmysle dualistickej koncepcie, na ktorej bola vystavaná vtedajšia spoločnosť kresťanského Západu. Na jej základe sa malo za to, že Cirkev spolupracuje pri presadzovaní kresťanských ideálov so štátom a poskytuje mu morálnu podporu, avšak súčasne si zachováva nezávislosť.[60] Autor Dekrétu zároveň zdôraznil analogickú potrebu rešpektovania nezávislosti štátnej moci, ktorá by ale mala ctiť morálne zákony. Pokiaľ ide o sústavu štátnych orgánov, Gracián, celkom prirodzene, nemohol študentom na príklade kánonického práva, ktoré v zásade uprednostňuje princíp koncentrácie moci, vysvetliť zásadu deľby (dekoncentrácie) moci.[61] Napriek vtedajším koncepciám moci zverenej tej-ktorej autorite na základe Božieho rozhodnutia (Dei gratia), však jasne ustanovil ich podriadenosť voči Bohu, ktorému sú za výkon svojej funkcie zodpovedné. V uvedenom kontexte neprekvapuje ani záver, že ak svetský panovník porušoval svoje povinnosti, mohol o svoj úrad prísť. Vtedajšia Ríša, ktorá mala istým spôsobom reflektovať ideály Božej ríše na Zemi (civitas Divina in terra), bola totiž vystavaná na princípe poslušnosti a vernosti uplatňovanom medzi panovníkom a jemu podriadenými lénnikmi (za podmienky reciprocity ohľadom plnenia vzájomných záväzkov). Aj z toho dôvodu pápeži považovali za svoju posvätnú povinnosť deklarovať poddaným, že nie sú povinní vernosťou (fidelitas) panovníkovi, ktorý sa stal nespravodlivým (iniquus).[62] V nadväznosti na to autor Dekrétu uviedol, že sekulárne zákony nemôžu nijakým spôsobom rušiť zákony cirkevných zákonodarcov.[63]

            Aj keď sa zdá, že Gracián sa nemohol vo svojom diele zaoberať pojmom ústava, nie je to celkom tak. Hoci ho totiž neanalyzoval v zmysle neskorších konštitutívnych monarchií, respektíve moderných ústavných štátov, deklaroval, že v kontexte noriem ústavného práva je nevyhnutné ponímať prirodzené Božie právo.[64] Tomu totiž nemohla pod sankciou nulity odporovať žiadna norma cirkevného, ani ľudského práva.[65] Z hľadiska základného delenia práva autor Dekrétu rozlišoval právo prirodzené (ius naturale), občianske (ius civile) a právo národov (ius gentium).[66] Pokiaľ ide o ideálnu formu štátu, tú Gracián vymedzil v zmysle myšlienok zachytených v diele sv. Augustína De civitate Dei, ktoré bolo dokončené ešte v roku 422, a pre stredoveké chápanie filozofie dejín štátu sa stalo v rôznych interpretáciách určujúcim.[67] O presadenie jeho ideí v praxi sa v tom čase napokon usilovali nielen pápeži, ale taktiež niektorí svetskí panovníci.[68] V tejto súvislosti autor Dekrétu zároveň rozpracoval osobitú teóriu o ideálnom zákone, v súlade s ktorou mal byť každý z nich dôstojný, spravodlivý, vykonateľný, v súlade s prirodzenosťou a obyčajou vlasti, vhodný pre čas i miesto.[69] Okrem toho má byť nevyhnutný, užitočný, zrozumiteľný, nemá obsahovať nijakú nejasnosť a nemá byť ustanovený na prospech žiadnej súkromnej osobe, ale má slúžiť všeobecnému blahu občanov.[70] To, že Gracián dbal na to, aby boli zákony všeobecne dodržiavané je zrejmé aj z konštatovania, že ctiť a rešpektovať ich musia aj samotní zákonodarcovia. Popritom osobitne zdôraznil nevyhnutnosť, aby zákon spočíval na rozume, súhlasil s vierou, bol konzistentný s disciplínou a osožil spáse.[71] Aj keď sa v tom čase malo za to, že pápeža nemôže súdiť žiadna ľudská moc (prima Sedes a nemine iudicatur), zároveň bolo akceptované, že aj hlava Katolíckej cirkvi nesmie konať nič proti prirodzenému, respektíve pozitívnemu Božiemu právu. Tu napokon nachádzame teóriu obmedzenej vlády, ktorá bola a dodnes je zohľadňovaná aj v poňatí zvrchovanej moci pápeža ako Kristovho vikára (vicarius Christi).

            Pokiaľ ide o teóriu prameňov práva, študenti si mohli na príklade úvodných dištinkcií Graciánovho dekrétu urobiť predstavu predovšetkým o konflikte medzi obyčajovým a zákonným právom, teda medzi právom nepísaným a písaným, ktorý bol v tom čase viac než aktuálny.[72] Kým pojem zákon Gracián definoval ako napísané nariadenie, obyčaj vymedzil ako akési právo ustanovené na základe zvykov, ktoré je uznané za zákon, keď zákon chýba.[73] Pojem recepcie zase vysvetlil na príklade normatívnej sily, ktorú cirkevní zákonodarcovia priznávali zákonom prebraným z rímskeho práva.[74] Existenciu a svojské uplatňovanie kreatívnych a derogatívnych prvkov tvorby práva potom najlepšie demonštroval na príkladoch postavenia vtedajších partikulárnych koncilov, ktoré mali odvodzovať svoje právomoci od autority Apoštolskej Stolice (Sedes Apostolica).[75] Autor Dekrétu zároveň ponúkol definície vtedajších najpoužívanejších prameňov práva, z ktorých možno osobitne spomenúť pápežské dekretálie (litterae decretales). Ako sme už naznačili, práve tie začali po zostavení Dekrétu systému kánonického práva pozvoľne dominovať.[76] Okrem definície Gracián zároveň vymedzil ich miesto v rámci vtedajšej hierarchie prameňov. Práve tu zdôraznil, že pápežské dekretálie sa majú tešiť tej istej autorite, ako uznesenia všeobecných koncilov, pričom tento záver bol vďaka jeho dielu potvrdený a všeobecne akceptovaný.[77] Na ilustráciu možno uviesť, že do zostavenia predmetného diela sa v kánonickoprávnej praxi častokrát nerozlišovalo ani medzi uzneseniami univerzálnych zákonodarcov a zákonodarcov partikulárnych.[78]

            Čo sa týka morálnosti právneho systému, na tú dával Gracián najväčší dôraz, a to obdobne predovšetkým v kontexte bezvýhradného uprednostňovania prirodzeného Božieho práva obsahujúceho základné pravidlá medziľudskej morálky na úkor akéhokoľvek ľudského nariadenia. Pokiaľ ide o špecifické znaky jedného z najdôležitejších pojmov teórie práva, právnej normy, tú charakterizoval v rozmere pravidla (regula).[79] Jeho etymológiu pritom odvodil od slovesa rego s tým, že dobre vedie a nikdy nestrháva iným smerom. Podľa iných názorov sa tak má nazývať preto, že spravuje alebo poskytuje pravidlá pre dobré žitie alebo napráva to, čo je nerovné a skrivené.[80] Je teda zrejmé, že na úkor formálnych znakov uprednostňoval znaky materiálne, ktoré mali obdobne spočívať predovšetkým v súlade každého pravidla s Božím právom.[81] Tieto závery dominovali aj v jeho koncepcii hierarchie prameňov, v ktorej stáli na pomyselnom vrchole pyramídy práve prirodzenoprávne normy, keďže vznikli na počiatku rozumného stvorenia.[82] Najmä z toho dôvodu sa plynutím času nemenia a zostávajú na večné veky nezmeniteľnými.[83] Z viacerých ďalších ustanovení Dekrétu možno skutočne vytvoriť vnútorne dokonalý systém hierarchie kánonickoprávnych, ale taktiež sekulárnoprávnych noriem. Pokiaľ ide o platnosť a účinnosť noriem, s tou sa Gracián vysporiadal konštatovaním, že zákony sa ustanovujú, keď sú vyhlasované, a potvrdzujú sa, keď sú schválené zvykmi spravujúcich sa nimi. Vzťahy medzi zákonom a právnou obyčajou v uvedenom kontexte potom reflektoval tak, že zákony možno zrušiť opačnými zvykmi tých, ktorí sa nimi spravujú, podobne ako sa zvykmi spravujúcich sa nimi potvrdzujú.[84]

            Pokiaľ ide o teóriu normy, Gracián výslovne rozlišoval dovoľujúce, zakazujúce, trestajúce a prikazujúce zákony.[85] Konkrétne uviedol, že každý zákon buď niečo dovoľuje, ako napríklad: nech sa udatný uchádza o odmenu; alebo zakazuje, ako napríklad: nech nie je dovolené uchádzať sa o manželstvo so zasvätenou pannou; alebo trestá, ako napríklad: kto by spáchal vraždu, potrestá sa hrdelným trestom; alebo prikazuje, ako napríklad: „Miluj Pána, svojho Boha“.[86] Autor Dekrétu obdobne predpokladal existenciu noriem, ktoré môžu byť zmiernené, avšak pri niektorých z nich to výslovne odmietol. Pokiaľ ide o inštitút kánonickej miernosti (aequitas canonica), jeho uplatňovanie pripúšťal vždy, keď bolo možné dosiahnuť cieľ ľudského zákona iným spôsobom, než jeho striktným uplatnením.[87] Aj on mal pritom, prirodzene, za to, že najvyšším kánonickoprávnym zákonom musí byť za každých okolností spása duší (suprema lex salus animarum). Z toho dôvodu nepripúšťal použitie kánonickej miernosti pri normách prirodzeného a pozitívneho Božieho práva, ktoré mali byť uplatňované bezvýhradne.[88] S ohľadom na vtedajšiu dobu určite neprekvapuje, že Gracián sa osobitne venoval aj individuálnym právnym, a to predovšetkým individuálnym správnym aktom.[89] Z nich možno osobitne spomenúť privilégiá, ktoré vymedzil ako „... akési súkromné zákony, ako cirkevné, tak svetské“.[90] V nadväznosti na to v definícii pokračoval v tom zmysle, že v ich prípade ide o zákony súkromných osôb, ktoré sa tak nazývajú, lebo sa venujú súkromným záležitostiam, a preto ich nemožno zovšeobecňovať.[91]

 

2 Súčasnosť

 

2. 1 Výučba kánonického práva

 

Pokiaľ ide o výučbu kánonického práva v súčasnosti, tá sa zabezpečuje na všetkých kvalitných právnických fakultách, ale tiež na fakultách teologických, respektíve niektorých filozofických. Má sa totiž za to, že právny systém Katolíckej cirkvi patril po celé stáročia k tým najdôležitejším faktorom formujúcim nielen právnu tradíciu kresťanského Západu, ale taktiež celkový vývoj ľudskej spoločnosti. Rovnakým spôsobom k tomuto predmetu pristupujú takmer všetky právnické fakulty na Slovensku, ale taktiež v Českej republike, pričom výnimkou nie je ani trnavská právnická fakulta. Na nej je predmet Kánonické právo vyučovaný ako povinne voliteľný a jeho matéria sa člení do dvoch semestrov prvého ročníka bakalárskeho štúdia. Najmä jeho prvá časť, Kánonické právo I, je zameraná na úvodné pojednanie, a to predovšetkým v teoretickoprávnom kontexte. Po dôležitých základných pojmoch, charakteristike predmetu a delení objektívneho kánonického práva tak nasleduje výklad k prameňom práva, správnym aktom, ale taktiež dôležitý pohľad na právne úkony.[92] Ďalším v poradí je výklad k riadiacej moci v Katolíckej cirkvi, v rámci ktorého sa študentom, okrem samotného pojmu, predstavia taktiež spôsoby jej nadobudnutia, rozdiel medzi vonkajším a vnútorným fórom, jej členenie vrátane pojmu „ordinár“. Potom už nasledujú cirkevné úrady, pri ktorých sa študenti oboznámia s normatívnou definíciou tohto termínu, ale tiež so spôsobmi poverenia ním a možnosťami jeho uprázdnenia. V nadväznosti na to nasleduje výklad k hierarchickej a územnej štruktúre Katolíckej cirkvi, kde sa vymedzia jej predstavení na univerzálnej, ale tiež partikulárnej úrovni vrátane jednotiek partikulárnej cirkvi a ich kánonickoprávneho statusu. Na záver sa študentom vysvetlí pojem farnosť s osobitým zameraním na spôsoby jej zriadenia a zrušenia, neopomínajúc ani postavenie farára ako riadneho správcu.

Druhý semester výučby predmetu Kánonické právo II je zameraný viac na kazuistiku spočívajúcu v aplikácii teoretickoprávnych vedomostí na konkrétne prípady z praxe.[93] V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že predmet Kánonické právo je prakticky jediným pozitívnoprávnym predmetom, ktorý je na našej fakulte vyučovaný v prvom ročníku bakalárskeho štúdia. Aj v tom napokon spočíva jeho propedeutická funkcia, ktorú možno osobitne vyzdvihnúť najmä vo vzťahu k právnej aplikácii.[94] V rámci druhej časti predmetu sa študenti oboznámia so základnými inštitútmi kánonického manželského, trestného a procesného práva. Pri pojednaní o manželskom práve sa v úvode analyzuje samotný pojem manželstva, jeho podstatné vlastnosti vrátane dôležitej terminológie týkajúcej sa putatívneho manželstva a pokusu o manželstvo. Potom už nasleduje výklad k jednotlivým druhom manželstiev, na ktorom možno zaujímavým spôsobom demonštrovať jednotlivé kritériá používané pri určovaní vlastností toho-ktorého manželstva, a to najmä s ohľadom na jeho právne účinky v kontexte Božieho i ľudského práva. Ďalšou v poradí je forma uzavierania manželstva, pričom výklad k podmienkam platnosti manželstva pokračuje predstavením manželských prekážok všeobecne, ale taktiež v jednotlivosti. Ten sa zavŕši priblížením problematiky manželského súhlasu podľa kánonického práva, kde osobitne predstavím najskôr psychickú neschopnosť dať manželský súhlas, vady poznávacej schopnosti, ale tiež vady manželského súhlasu vyplývajúce z vôle. Potom už nasleduje prednáška k účinkom manželstva vrátane charakteristiky osobitého inštitútu miešaného manželstva. Poslednými témami manželského práva sú splatnenie manželstva a manželská odluka bez zániku manželstva. Záverečné prednášky sú napokon venované základným pojmom z oblasti kánonického trestného a procesného práva.[95]

 

1. 2 Kánonické právo a teória práva

 

            Aj keď sa v súčasnosti predmet Kánonické právo vyučuje viac-menej prehľadovo a nie až do takých detailov, ako tomu bolo v minulosti, jeho propedeutická úloha, prejavujúca sa taktiež vo vzťahu k viacerým teoretickoprávnym inštitútom, je neopomenuteľná. Práve na kánonickom a rímskom práve sa totiž najlepšie formuje právnické myslenie a zároveň sa rýchle precvičí správne používanie právnickej terminológie.[96] V rámci úvodu do predmetu sa tak študenti môžu oboznámiť s existenciou osobitnej verejnej autority, ktorá je vo viacerých ohľadoch odlišná od autority štátnej.[97] V súvislosti s tým majú možnosť porozumieť normativite existujúcej aj v inej právne dokonalej spoločnosti (societas iuridica perfecta), než je štát, a tomu, že skutočne platí slávne Aristotelom inšpirované (Αριστοτέλης, † 322 pred Kr.) heslo „kde je spoločnosť, tam je aj právo“ (ubi societas, ibi ius).[98] V rámci výkladu sú osobitne vyzdvihnuté aj ďalšie spoločenské hodnoty a normy, ktoré sa vyznačujú obdobnými úlohami ako právo.[99] Paralelu špecifických znakov štátu a sústavy štátnych orgánov možno nájsť najmä v hierarchickej štruktúre Katolíckej cirkvi, kde sa v rámci výkladu venuje osobitá pozornosť taktiež poňatiu moci, osobitne moci riadiacej (iurisdictio). Ako je všeobecne známe, najmä Rímska kúria (curia Romana) nielen odjakživa napodobňovala štruktúru a fungovanie dvorov sekulárnych panovníkov, ale bola taktiež inšpiratívnou pri vzniku moderných štátov, a to predovšetkým v kontexte deľby moci medzi orgánmi štátnej správy na centrálnej úrovni.[100] Podobne ako každý štát, aj Katolícka cirkev sleduje vlastné úlohy a ciele, pričom, ako sme už naznačili, v zmysle noriem ústavného práva možno uvažovať o normách prirodzeného a pozitívneho Božieho práva.[101]

Aj keď naďalej platí, že v kánonickom práve možno len veľmi výnimočne hovoriť o aplikácii princípu deľby moci, v skutočnosti sa uplatňuje aj táto zásada (napríklad v prípade niektorých orgánov rehoľných spoločností). Študenti tak majú možnosť preniknúť do tejto problematiky hlbšie a pochopiť, že princíp koncentrácie moci sa nemusí vždy a za každých okolností spájať len s jej zneužívaním. Rovnakým spôsobom možno napokon uvažovať aj o princípe monarchickom, ktorý v Katolíckej cirkvi dominuje. I keď to môže pôsobiť na prvý pohľad nereálne, uvedené prvky riadenia sú kontinuálne vyvažované, a to aj demokratickými elementmi (napríklad kontrola zabezpečovaná zo strany podriadených voči niektorým orgánom rehoľných spoločenstiev), ktoré sú v zásade prípustné pri držiteľoch moci nemajúcej základ v Božom práve. Ako je napokon všeobecne známe, v cirkevnej organizácii sa odzrkadľujú monarchistické, aristokratické i demokratické prvky, čo len poukazuje na schopnosť Cirkvi, ako jednej z najstarších organizácií sveta, prispôsobovať sa novým pomerom. Istú paralelu rôznych druhov štátneho zriadenia možno nájsť predovšetkým vo vzťahoch medzi Latinskou (Západnou) cirkvou a východnými katolíckymi cirkvami sui iuris, ale taktiež vo fungovaní jednotlivých partikulárnych cirkví, respektíve jednotiek rehoľných spoločenstiev (napríklad domy sui iuris, respektíve exemptné rehole), ktoré sa vyznačujú väčšou, či menšou mierou samostatnosti a nezávislosti na centrálnej, či riadnej partikulárnej moci.[102] Čo sa týka štátneho režimu a právneho štátu, viaceré aspekty tejto témy možno v kánonickoprávnom zmysle zohľadniť napríklad pri uplatňovaní zásady suprema lex salus animarum, ktorá musí byť za každých okolností najvyšším kánonickoprávnym zákonom a tým najdôležitejším interpretačným kritériom.[103]

            To, že aj v kánonickom práve platí princíp obmedzenej vlády možno ilustrovať na už spomenutej skutočnosti, že ani pápež nemôže svojvoľne prekračovať nielen normy, ktoré majú základ v prirodzenom alebo pozitívnom Božom práve, ale taktiež normy univerzálneho rýdzo ľudského kánonického práva. Na rozdiel od súčasného slovenského právneho poriadku je v kánonickom práve stále uznaným právnym prameňom právna obyčaj.[104] Aj na tomto príklade možno poukázať na potenciálne konflikty, ktoré môžu vzniknúť medzi písaným (zákonným) a nepísaným (obyčajovým) právom.[105] Pokiaľ ide o inštitút právnej recepcie, i na tú možno nájsť v pozitívnom práve Katolíckej cirkvi viaceré relevantné príklady.[106] V tomto ohľade konkrétne rozoznávame recepciu v zmysle formálnom, respektíve materiálnom, ktoré prichádzajú do úvahy pri akceptovaní noriem sekulárneho práva disponujúcimi potom tými istými účinkami aj v práve kánonickom.[107] Ako sme už naznačili, osobitná pozornosť je v rámci výkladu venovaná aj problematike prameňov práva vrátane ich zaradenia do hierarchie podľa ich zákonnej sily. Aj keď je kánonické právo vystavané prioritne na modeloch kontinentálneho právneho systému, ktorý vo viacerých ohľadoch formovalo, možno v ňom nájsť i viaceré prvky fungujúce na spôsob anglo-amerického case law.[108] V tomto ohľade možno spomenúť najmä rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych a administratívnych orgánov Katolíckej cirkvi, ktoré majú značný faktický vplyv na rozhodovanie obdobných orgánov na partikulárnej úrovni.[109] Prirodzene, aj v prípade kánonického práva je potrebné zachovať všetky štádiá legislatívneho procesu, pričom ich nedodržanie je sankcionované neplatnosťou príslušných aktov.[110]

            Pokiaľ ide o koncepciu právneho systému Katolíckej cirkvi, oveľa väčší dôraz sa v ňom kladie na materiálnu stránku noriem, teda na hodnoty, ktoré sa za nimi skrývajú a ktoré chránia. Právny pozitivizmus je preto viac-menej opomínaný, aj keď jeho základné premisy sú prirodzene akceptované aj právom kánonickým.[111] I z toho dôvodu možno označiť za základnú, respektíve rekogničnú kánonickoprávnu normu prirodzené či pozitívne Božie právo a normy, či princípy z neho odvodené.[112] Čo sa týka efektívnosti práva a právnej normy, tým najdôležitejším zákonom zostáva už spomenutá zásada suprema lex salus animarum. Práve tu sa zároveň skrýva nielen záruka stability tohto systému, ale zároveň i jeho dynamika a istota neustáleho rozvoja.[113] Tu nachádzame aj garanciu morálnosti celého právneho systému i každej jednotlivej normy, ktorá je jeho súčasťou. Aj keď v minulosti pretrvával v kánonickom práve problém s obsolétnymi normami, v súčasnom práve sa ho podarilo viac-menej úspešne eliminovať. Pokiaľ ide o vynucovanie, práve na príklade kánonickoprávnych noriem majú študenti možnosť pochopiť fungovanie právneho systému, ktorý nepozná inštitút priameho donútenia.[114] Zároveň však, samozrejme, platí, že po ich porušení nastupuje zákonom stanovená sankcia. V tomto ohľade je na mieste spomenúť taktiež existenciu tzv. všeobecnej normy, ktorá vo viacerých ohľadoch narúša princíp právnej istoty (certitudo iuris).[115] Aj keď by viacerí teoretici na tomto pozadí dospeli k záveru, že kánonické právo je zastarané, respektíve, že nectí základné moderné právne princípy, opak a dômyselnosť tohto inštitútu možno ilustrovať skutočnosťou, že doteraz nie je známy jediný prípad jeho zneužitia. Keďže kánonické právo je systémom verejnoprávnym, študenti zároveň majú možnosť sa už v prvom ročníku bakalárskeho štúdia oboznámiť taktiež so základmi fungovania trestnoprávnych noriem.[116]

            Na predmete Kánonické právo sa zaoberám taktiež inštitútom retroaktivity, ktorý je, podobne ako v štátnom práve, v zásade zakázaný, pričom dovoleným je napríklad pri zmierňovaní alebo odpúšťaní uloženého trestu v rámci aplikácie zásady pozitívnej retroaktivity uplatňovanej v prospech páchateľa.[117] Keďže Apoštolská Stolica je uznaným subjektom medzinárodného práva, o práve Katolíckej cirkvi možno hovoriť ako o jednom z najdôležitejších propedeutických predmetov i v medzinárodnoprávnom kontexte.[118] Pokiaľ ide o štruktúru systému kánonického práva, podnetným môže byť pre študentov najmä výklad k vzťahom medzi univerzálnymi a partikulárnymi kánonickoprávnymi normami. V tomto zmysle možno na ilustráciu uviesť, že prameň partikulárneho práva (konkordát) môže dokonca meniť ustanovenia univerzálneho kánonického práva. Na tomto príklade zároveň možno precvičiť fungovanie zásady lex specialis derogat legi generali. Podobne ako štátne právo, aj súčasné kánonické právo pozná prikazujúce, zakazujúce a dovoľuje právne normy, ktoré je možné ilustrovať najmä na príkladoch z manželského a trestného kánonického práva. Čo sa týka realizácie práva a právnych vzťahov, i tu možno hovoriť o spoločných teoretickoprávnych základoch, ktoré sa nachádzajú aj v práve Katolíckej cirkvi.[119] Z toho dôvodu sa študenti už na úvodných prednáškach oboznamujú s právnymi skutočnosťami a ďalšími základnými právnickými pojmami s nimi súvisiacimi. Osobitne možno v tejto súvislosti uviesť, že kým sekulárne právne systémy častokrát doslova fungujú na systéme právnych domnienok a fikcií, v prípade kánonického práva je v zásade rozhodujúci samotný objektívny skutkový stav, od ktorého potom závisia priznané kánonickoprávne účinky, a to bez ohľadu na to, či danú skutočnosť možno dokázať vo vonkajšom fóre.[120]

            Aj kánonické právo, celkom prirodzene, pojednáva o subjektoch, ktoré sú adresátmi jeho noriem, pričom aj v tomto prípade ide o fyzické alebo právnické osoby.[121] Osobnú pôsobnosť právnej normy si študenti môžu precvičiť porovnaním záväznosti právnych noriem Katolíckej cirkvi voči k protestantom, a to najmä komparáciou medzi prvým Kódexom kánonického práva z roku 1917 a platným Kódexom kánonického práva z roku 1983.[122] Kým totiž prvý Kódex zaväzoval všetkých západných kresťanov, platný Kódex zaväzuje, pokiaľ ide o normy rýdzo cirkevného (ľudského) práva len tých, ktorí boli pokrstení v Katolíckej cirkvi alebo do nej priatí, dovŕšili siedmy rok života a dostatočne používajú rozum.[123] Ako sme už naznačili, študenti si na jednotlivých inštitútoch kánonického práva taktiež precvičia matériu týkajúcu sa realizácie a aplikácie práva, pričom v tejto súvislosti možno osobitne spomenúť konštitutívne, respektíve deklaratórne účinky administratívnoprávnych, respektíve súdnych rozhodnutí, ktoré obdobne demonštrujú viaceré osobitosti právneho systému Katolíckej cirkvi. Osobitná pozornosť je potom venovaná aj hermeneutike a interpretácii práva, ktorá sa precvičuje na praktických príkladoch z pozitívneho práva.[124] V tejto súvislosti pritom platí základné pravidlo, v súlade s ktorým je potrebné cirkevné zákony chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte a v kontexte. Ak aj potom zostal význam pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a potom i na úmysel zákonodarcu.[125] K tomu je potrebné uviesť, že zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.[126]

 

Záver

 

            Dnes je všeobecne známe a akceptované, že premisy právnej teórie sa týkajú úplne každého právneho systému. Z historického pohľadu však tento proces fungoval obrátene, keď boli jednotlivé teoretickoprávne inštitúty vyučované za pomoci klasických právnych systémov, teda systémov rímskeho a kánonického práva. Nešlo však len o teóriu práva, ktorá bola nimi po celé stáročia pozitívne formovaná. Osobitne možno v tomto ohľade spomenúť napríklad viaceré kánonickoprávne koncepcie procesného práva zachytené v tzv. rímsko-kánonickom procese, ktoré ovplyvňujú procesnú prax orgánov súdnej moci dodnes.[127] Z nich je potrebné uviesť najmä kánonistické postuláty o rovnosti postavenia procesných strán, prenesení dôkazného bremena na žalobcu alebo navrhovateľa, prezumpcii neviny obžalovaného a prirodzenej nedôvery voči vznesenej obžalobe, potrebe predloženia silného dôkazu k vydaniu odsudzujúceho rozsudku, ochrane svedka, nemožnosti súdenia osoby dvakrát za ten istý skutok, otázke viny a zavinenia, nevyhnutnosti nastavenia značne vyšších štandardov nestrannosti na odvolacích súdoch, ukladaní prísnych trestov pre sudcov zneužívajúcich svoju právomoc vrátane zásadnej nemožnosti vynesenia rozsudku v neprítomnosti obvineného, respektíve bez poskytnutia riadnej možnosti sa mu brániť prostredníctvom riadneho procesu (ordinabiliter).[128] Okrem procesného práva však nachádzame výrazné kánonickoprávne vplyvy taktiež v rodinnom a dedičskom práve, nevynímajúc ani úpravu právnych inštitútov týkajúcich sa kontraktov, deliktov, majetkového, finančného a korporačného práva atď.[129] Ako zaujímavosť možno uviesť, že úvahy a hypotézy vtedajších kánonistov vo viacerých ohľadoch predznamenali aj príchod súčasnej modernity a sekularizmu. V ich spisoch tak môžeme nájsť zárodky konceptov typických pre konštitučný štát, ktoré sa prejavili najmä v myšlienke limitovania moci vlád prostredníctvom práva, snahách o preskúmanie legitimity pápežskej i kráľovskej moci, a s tým súvisiace iniciatívy smerujúce ku konštituovaniu parlamentných zástupných zhromaždení atď.[130] Ako je v právnickej komunite všeobecne známe, aj toto sú témy analyzované súčasnou právnou teóriou.

K uvedeným kánonickoprávnym vplyvom na svetskú spoločnosť mohlo ideálne dôjsť najmä v období stredoveku, keď Katolícka cirkev disponovala najsilnejším postavením vo svojej histórii. Už spomenutý významný anglický právny historik Frederick William Maitland dokonca deklaroval, že prakticky ani nie je možné naformulovať definíciu štátu, ktorá by sa v období vrcholného stredoveku nehodila na Katolícku cirkev.[131] Jej občianstvo bolo pritom udeľované krstom a sekulárna res publica tak fakticky disponovala tým istým korpusom občanov ako jej duchovný náprotivok.[132] Práve v tomto období bolo navyše vydaných veľké množstvo nových právnych noriem a doktrín, z ktorých mnohé mali základ v histórii (najmä v rímskom práve) a boli interpretované právnikmi celého kresťanského Západu.[133] Tie boli, celkom prirodzene, v rozmere už spomenutých myšlienok sv. Augustína naplnené kresťanským duchom a práve prostredníctvom ich aplikácie tak dochádzalo k ešte výraznejšiemu prehlbovaniu teologicko-náboženského charakteru vtedajšej spoločnosti. Za všetko nakoniec vypovedá skutočnosť, že hlavné teologické autority Svätého Písma a cirkevných Otcov stáli nielen v popredí zoznamu teologického, ale i toho právnického.[134] Aj justiniánske právo, ktoré bolo kresťanským zásadám prispôsobené ešte cisárom Justiniánom I. (Iustinianus, 527–565), bolo napokon obdobne vykladané v týchto intenciách.[135] Najmä na tomto pozadí nemožno teologicko-právnické koncepcie, kánonickoprávne normy a postuláty vrátane noriem a princípov rímskeho práva, ktoré sa neskôr stali pevnou súčasťou spoločného práva (ius commune), označiť len za stredovekú pozitívnoprávnu realitu, keďže na prvom mieste boli, a stále sú, dokonalým systémom právnického myslenia a nevyčerpateľným prameňom hodnôt.[136] Aj tieto závery som sa pokúsil istým spôsobom demonštrovať na historických a pozitívnoprávnych príkladoch poukazujúcich na prínos kánonického práva k výučbe právnej teórie v histórii i súčasnosti.


Autor: Doc. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD.

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 

Katedra rímskeho a cirkevného práva


Bibliografie

[1]     Bližšie k tejto problematike pozri BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000–1800. Washington : The Catholic University of America Press, 1995, s. XII, 60 a 165.

[2]     Porov. napríklad NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 6.

[3]     Bližšie k tejto problematike pozri napríklad KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 2 an.

[4]     Komplexný objektívny (avšak miestami až príliš zovšeobecňujúci) pohľad na túto problematiku možno nájsť v diele WOODS, T. E.: Jak katolická církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008 (český preklad); WOODS, T. E.: Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Bratislava: Redemptoristi, 2010 (slovenský preklad).

[5]     Organizovaný pokus cisárstva a Cirkvi o vytvorenie kresťanskej civilizácie našiel v ranom stredoveku najhlbší odraz predovšetkým v tzv. karolínskej renesancii, teda v snahách o povznesenie umenia a vzdelanosti podľa vzoru rímskej civilizácie. Porov. WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s. 34 a ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny II. Turčiansky Svätý Martin: Neografia, 1943, s. 285.

[6]     Porov. SCHERER, R. R. von: Handbuch des Kirchenrechtes. Erster Band. Graz: Verlag von Ulrich Moser's Buchhandlung, 1886, s. 256–257.

[7]     Porov. DOLINSKÝ, J.: Dejiny Cirkvi. Druhý diel. Stredovek. Bratislava: Dobrá kniha, 1997, s. 217.

[8]     Porov. KUMOR, B.: Cirkevné dejiny 3. Zlaté obdobie kresťanského stredoveku. Levoča: Polypress, 2001, s. 125. Samotný názov tohto smeru naznačuje, že nová veda vzišla z potrieb teologicko-filozofického vyučovania, pričom vecne nadväzovala na vedeckú prácu dialektikov 11. storočia, respektíve ich odporcov. Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic University of America Press, 1995, s. 181.

[9]     Aj Aristotelova (Αριστοτέλης, † 322 pred Kr.) filozofia preto výrazne prispela k formovaniu novej scholastickej metódy, a to najmä vďaka Tomášovi Akvinskému (Thomas Aquinas, † 1274), ktorému sa podarilo reálne prepojiť múdrosť starogréckych filozofov s kresťanskými pravdami. Keďže filozofia bola v tomto období zásadne vnímaná ako pomôcka na pochopenie a vysvetlenie teologických pojmov, bola bežne označovaná aj ako „slúžka teológie“ (ancilla theologiae). Bližšie k tejto problematike pozri napríklad STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2000, s. 179–181 a 193 an.

[10]    Táto metóda bola používaná tiež pri snahách o urovnanie zdanlivých sporov medzi vedou a vierou prostredníctvom formálnej logickej dialektickej argumentácie. Vrchol napokon dosiahla v 12. a 13. storočí v slávnych teologických i právnických dielach vrcholného stredoveku. Porov. BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I. Praha: Všehrd, 1946, s. 81. Pri použití scholasticko-dialektickej metódy autor najskôr zvolí tému, potom predstaví názory oponentov a nakoniec uvedie vlastnú tézu, ktorú aj zdôvodní. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad KAŠNÝ, J.: Metoda v kanonickém právu. In Revue církevního práva. Č. 1 (2007), s. 9.

[11]    Porov. TIERNEY, B.: Religion Law and the Growth of Constitutional Thought, 1150-1650. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 22 a BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 106 an. Právni historici Irneriovi, okrem iného, tiež priznávajú titul vedca, ktorému sa podarilo oddeliť právo od etiky a logiky. Porov. CALASSO, F.: Medio Evo del diritto. Vol. 1. Milan: Giuffrè, 1954, s. 503 an a 557.

[12]    Práve Graciánovo používanie historicko-kritickej metódy v sebe prepojilo minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a preto si našlo čoskoro svoje miesto nielen na rozvíjajúcich sa stredovekých univerzitách, ale aj v praxi cirkevných súdov. Konkrétny popis svojich spôsobov práce prezentoval autor priamo v Dekréte. Porov. D. 29–31. Bližšie k tejto problematike pozri KUTTNER, S.: The Father of the Science of Canon Law. In The Jurist. No. 1 (1941), s. 2–19 a HOVE, A. van: Commentarium Lovaniense in Codicem Iuris Canonici. Volumen I. Tomus I. Michliniae–Romae : H. Dessain, 1945, s. 242.

[13]    Porov. ŘÍČAN, R./MOLNÁR, A.: Dvanáct století církevních dějin. Praha: Kalich, 2008, s. 373; WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s. 93 a RICHÉ, P./VERGER, J.: Učitelé a žáci ve středověku. Praha: Vyšehrad, 2011, s. 153 an. Univerzitné všeobecné štúdium (studium generale) sa líšilo od miestnych škôl (studium particulare) predovšetkým prijímaním študentov a učiteľov z celého sveta (peregrinatio academica) a akceptovaním udelených hodností (gradus) na celom kresťanskom Západe (licentia ubique docendi). Študenti museli vždy najskôr absolvovať filozofickú fakultu (facultas artium, artes liberales) a až potom si mohli vybrať k odbornému štúdiu teologickú, právnickú alebo lekársku fakultu. Porov. BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s. 162. O výnimočnosti postavenia stredovekých univerzít hovorí, okrem iného, tiež skutočnosť, že promócia za doktora na niektorých univerzitách sa rovnala udeleniu šľachtického titulu. Porov. URFUS, V.: Historické základy novodobého práva súkromného. Praha: C. H. Beck, 2001, s. 51.

[14]    Prvé dve pritom vznikli na základoch pôvodných katedrálnych škôl, druhé dve na báze neformálneho stretávania sa učiteľov a študentov. Podobným spôsobom sa etablovali aj univerzity v Salerne, Padove, Neapole, Montpellieri, Toulouse, Palencii a Salamanke. Porov. KUMOR, B.: Cirkevné dejiny 3. Zlaté obdobie kresťanského stredoveku. Levoča: Polypress, 2001, s. 257.

[15]    Parížska univerzita výrazne napredovala i na pozadí rozhodnutia františkánov (r. 1217) a dominikánov (r. 1219) o vzdelávaní ich dorastu na nej, pričom väčšinu učiteľských miest tu obdobne zastávali práve príslušníci uvedených dvoch reholí. Porov. WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s. 93.

[16]    Porov. DOLINSKÝ, J.: Dejiny Cirkvi. Druhý diel. Stredovek. Bratislava: Dobrá kniha, 1997, s. 280–281.

[17]    Väčšina učencov sa konkrétne zhodne v závere, že Bolonská univerzita, založená podľa všetkého už koncom 11. storočia, sa stala najdôležitejším centrom pre výučbu práva minimálne od roku 1120, pričom toto postavenie si mala udržať až do 16. storočia. Je tak napríklad preukázané, že počas 13. storočia v Bologni učil každý dôležitý kánonista. Internacionalizácia Bologne sa zase prejavila najmä v rokoch 1150 až 1250, keď na tamojšej univerzite študovali študenti z celej Európy. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 125, 216 a 227. Čo sa týka rozvoja právnických štúdií počas tohto obdobia, anglický právny historik Frederick William Maitland († 1906) uviedol, že od klasických čias rímskeho práva nebolo v žiadnej inej dobe celkové množstvo intelektuálnych snáh venované v takom rozsahu právnej vede. Najmä na tomto pozadí nazval 12. storočie „storočím právnikov“, respektíve „právnickým storočím“. Bližšie k tejto problematike pozri BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s. 120 a TIERNEY, B.: Religion Law and the Growth of Constitutional Thought, 1150-1650. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 13.

[18]    Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic University of America Press, 1995, s. 40 a 58. Jeden z najdôležitejších prostriedkov na prežitie rímskeho práva v uvedenom období predstavovala kánonická textová tradícia, ktorá uchovávala jeho texty až do času znovuoživenia právnej vedy v 12. storočí. Citácie rôznych častí Kódexu (Codex Iustinianus, r. 529) a Inštitúcií (Institutiones Iustiniani, r. 533) sa tak objavili napríklad po polovici 9. storočia v severoitalskej zbierke Lex Romana canonice compta a v Collectio Anselmo dedicata. Novely (Novellae constitutiones, r. 534) v podaní kompilácie Epitome Iuliani sa zase preniesli do kompilácií Collectio in IX libris, Collectio Veronensis, Collectio XI partium, ako i do prác slávnych kánonistov Anselma z Luccy (Anselmus Lucensis, † 1086) a Iva zo Chartres (Ivo Carnotensis, † 1115). Z dôvodu zachovania nízkeho počtu raných stredovekých rukopisov týchto kompilácií je ale veľmi ťažké odhaliť spôsob, akým dochádzalo k tejto osobitej rímskoprávnej recepcii do práva kánonického. Porov. FOURNIER, P./LeBRAS, G.: Histoire des collections canoniques en Occident: depuis les fausses décrétales jusqu´au Décret de Gratien. Tome II. Paris: Recueil Sirey, 1932, s. 55–99, 155–163.

[19]    Bližšie k tejto problematike pozri RASHDALL, H.: The Universities of Europe in the Middle Ages. Vol. 1. Part 1. Oxford: Clarendon Press, 1895.

[20]    Porov. BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I. Praha: Všehrd, 1946, s. 86 an.

[21]    Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman, 1995, s. 59–60.

[22]    Bližšie k tejto problematike pozri BUBELOVÁ, K.: Juris utriusque doctor bez znalosti církevního práva? In JERMANOVÁ, H./MASOPUST, Z. (eds.): Dvacet let poté: Právo ve víru metamorfóz. Ediční řada Ústavu státu a práva AV ČR. Praha: Aleš Čeněk, 2010, s. 380–387. Učitelia rímskeho práva používali titul „doktor práv“ od druhej polovice 12. storočia. Spočiatku išlo len o čestný titul označujúci kohokoľvek, kto vyštudoval právo, pričom až v priebehu 13. storočia bol uznaný ako osobitná akademická hodnosť. Tí, ktorí dokončili štúdium kánonického práva, sa zase titulovali ako magister decretorum, respektíve doctor decretorum, čo sa postupne presadilo i v praxi a koncom prvej polovice 13. storočia išlo o obvyklý titul používaný pre vyštudovaných kánonistov. Touto hodnosťou však mohol disponovať iba ten, kto nielenže absolvoval kurz štúdií trvajúci obvykle viac než 5 rokov, ale zároveň úspešne zvládol obe súkromné skúšky a na ne nadväzujúce skúšky verejné. Okrem toho potom musel zostať prednášať kánonické právo na univerzite, ktorá mu titul udelila. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 105.

[23]    Porov. HRDINA, A.: Prameny ke studiu kanonického práva. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2007, s. 36. Tento učenec bol od roku 1180 hlavnou postavou bolonskej právnickej vedy a jeho názory boli bežne citované viacerými aparátmi, glosami i sumami. Bazianus bol častokrát zamieňaný s právnym romanistom Johannom Bassianom. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa podarilo historičke Annalise Belloni poskytnúť dostatok argumentov pre tvrdenie, že právnik známy ako „Johannes Bassianus“ a kánonista „Bazianus“ predstavovali tú istú osobu. S týmto záverom napokon súhlasil i právny historik Domenico Mafei († 2009). Na druhej strane kánonista Rudolf Weigand († 1998), presvedčivo argumentoval, že uvedení dvaja právnici boli v skutočnosti odlišnými osobami. V každom prípade, práve na príklade kánonistu Baziana je možné pozorovať nastupujúcu romanizáciu kánonického práva i kánonistiky. Bližšie k tejto polemike pozri HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 141. Absolvovanie štúdií obojeho práva bolo považované v stredovekej spoločnosti za záležitosť najvyššej prestíže, a to predovšetkým z dôvodu ich značnej časovej i finančnej náročnosti. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 263.

[24]    Porov. EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages. London: Taylor And Francis, 2002, s. 49.

[25]    Už koncom 12. storočia napokon pápež Inocent III. (Innocentius, 1198–1216) opísal právnikov ako privilegovanú triedu (ordo) v Cirkvi. Porov. X 5,7,12. Štandardná glosa ku Graciánovmu dekrétu zase potvrdila, že advokáti sú oprávnení k tomu, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s rytiermi, kým iné autority prehlasovali, že profesori práva s 20-ročnou učiteľskou praxou sú radení ku grófom, respektíve priamo k vojvodom Porov. Glos. Ord. ad C. 23, c. 5, q. 1. Niektorí kánonisti zachádzali dokonca tak ďaleko, že doktorom práva, ktorí boli sudcami na cirkevných súdoch, priznávali právo vyriecť rozsudok exkomunikácie z pozície klerika. Tento status im mal byť zabezpečený na základe hodnosti titulu, a to aj napriek tomu, že v ich prípade išlo bežne o ženatých laikov. Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman, 1995, s. 68–69.

[26]    Tento proces začal vo Francúzskom kráľovstve, potom pokračoval v Anglo-Normanskej ríši a Sicílii, odkiaľ sa mal rozšíriť do mnohých ďalších regiónov západnej Európy. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 283.

[27]    Porov. HOBZA, A./TUREČEK, J.: Úvod do církevního práva. Praha : Všehrd, 1936, s. 143.

[28]    Aj týmto spôsobom možno argumentovať, prečo sa kánonisti začali čoraz viac zaoberať problémami právnej filozofie a jurisprudencie práve v tomto období. Bližšie k tejto problematike pozri BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman, 1995, s. 153.

[29]    V nadväznosti na tento vývoj nie je prekvapujúce, že počas 15. a raného 16. storočia sa stávali biskupmi, kardinálmi, dokonca i pápežmi práve kánonisti. Ich dominanciu v Rímskej kúrii (curia Romana) i diecéznych kúriách po celom kresťanskom Západe pritom neohrozila ani protestantská reformácia. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 166.

[30]    Na druhej strane o tom, že Cirkev to s láskou k rímskemu právu nepreháňala, svedčí okrem iného i dekretália pápeža Honoria III. (1216–1227) s názvom Super speculam z roku 1219 (X 5,33,28), ktorá zakazovala výučbu rímskeho práva v celom Paríži a jeho okolí. Toto nariadenie bolo v roku 1254 potvrdené aj pápežom Inocentom IV. (1243–1254) a v roku 1307 modifikované Klementom V. (Clemens, 1305–1314). Táto dekretália zároveň zakazovala všetkým svetským kňazom a rehoľným klerikom, rovnako ako komukoľvek inému, kto držal cirkevné benefíciá, študovať v Paríži medicínu (scientiae lucrativae). Porov. HOVE, A. van: Commentarium Lovaniense in Codicem Iuris Canonici. Volumen I. Tomus I. Michliniae–Romae: H. Dessain, 1945, s. 466. Pápežovým pôvodným zámerom bolo zrejme zvýšenie prestíže a atraktívnosti teologických štúdií, obzvlášť na slávnej parížskej teologickej fakulte. Študenti totiž pred koncom 12. storočia bežne opúšťali štúdium umenia a teológie za účelom lukratívnejších právnických a lekárskych štúdií. Tí, čo sa tak chceli stať v Paríži kánonistami, museli absolvovať civilnoprávne štúdiá niekde inde, obvykle na univerzite v Orléans (Aurelianum, Cenabum). Porov. WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s. 131. Ďalší z dôvodov pre vydanie Super speculam mohol prameniť v skutočnosti, že francúzska teologická škola v tom čase až príliš často v teologickej argumentácii odkazovala na rímskoprávne texty. V každom prípade, rímske právo prestalo byť na základe Honoriovho nariadenia v Paríži vyučované. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 101, 114, 208, 237, 243 a 245.

[31]    Za účelom oboznamovania sa s matériou rímskeho práva študentmi kánonického práva boli tiež zostavované osobitné manuály, z ktorých najznámejším sa stalo dielo Liber pauperum od právnika Vacaria († okolo r. 1200). O vzájomnej praktickej závislosti a prepojenosti oboch vedných odborov vypovedá i skutočnosť, že obdobné manuály obsahujúce základy kánonického práva boli spisované pre študentov práva rímskeho. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 234. Čo sa týka príručiek k ostatným odvetviam sekulárneho práva, tie sa začali objavovať až oveľa neskôr a v kvantite i kvalite neboli s právnickou literatúrou produkovanou kánonistami a romanistami absolútne porovnateľné. Porov. BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s. 274.

[32]    Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 125 a 245.

[33]    Takýmto spôsobom sa napokon vyjadril i kánonista Hostiensis († 1271), ktorý prezentoval, že civilné a kánonické právo predstavujú jeden celok s teológiou. Teologické koncepcie, ktoré sa premietali do práva, boli badateľné tiež v úvahách o Ježišovi Kristovi ako najvyššom advokátovi, ktorý hovorí „za ľudstvo“ pred Otcom, a to dokonca bez uplatňovania si nároku na odmenu. Cirkevný Otec Ambróz (Aurelius Ambrosius, † 397) v tejto súvislosti zase pripomenul, že Kristus je našim advokátom denne (Cotidie advocatus pro nobis est apud Patrem), pretože naše priestupky opakujeme každodenne a naša kauza nie je nikdy úplne uzavretá. Porov. De Jac. 1,6,21. V právnickej terminológii bol ako advokát ponímaný aj Duch Svätý (Spiritus Sanctus), ktorého vyslal ľuďom Boh Otec, aby ich učil a prebýval spolu s nimi (1Jn 2,1). Bližšie k tejto problematike pozri EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages. London: Taylor And Francis, 2002, s. 52–53, 62 a 175.

[34]    Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 18.

[35]    COPPENS, E. C. C.: L´interprétation analogique des termes de droit romain en droit canonique médiéval. In Actes du colloque Terminologie de la vie intellectuelle au Moyen Âge. Turnhout: Brepols, 1988, s. 54–64. Ako príklad možno v tomto ohľade spomenúť normu ustanovujúcu požiadavky na výkon profesie kánonistu, ktorá bola prebraná z rímskeho justiniánskeho práva. Podľa nej mali byť muži vykonávajúci kánonickoprávnu prax slobodní, katolíci a mali pochádzať z legitímneho manželstva. Okrem toho nemohli byť hluchí, hlúpi, slepí alebo zlej povesti (infamis). Porov. Ulp. D 3,1,1,3; Paul. 3,1,4; Paul. 3,3,41 a Ulp. 50,17,2. Bližšie k tejto problematike pozri BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 119. Práve obnova rímskeho práva v období vrcholného stredoveku tak opätovne posilnila tradičné sklony kánonistov hľadať v princípoch a normách rímskeho práva idey, ktoré by mohli byť aplikované na vyriešenie kánonickoprávnych problémov. I keď však bolo rímske právo Cirkvou od dávna používané kedykoľvek, keď nebolo možné kauzu vyriešiť za pomoci cirkevnoprávnych noriem, za formálny začiatok jeho subsidiárnej platnosti v práve kánonickom možno označiť až dekretáliu pápeža Lucia III. (1181–1185) s názvom Intelleximus. Tá nariaďovala používať rímske právo v konkrétnom prípade tam, kde „... kánony nič nestanovia“ (nihil... sit in canonibus definitum). Keďže táto dekretália bola neskôr zahrnutá aj do spomenutej zbierky Liber extra, ako súčasť súboru Corpus iuris canonici, na kresťanskom Západe napokon platila až do nadobudnutia účinnosti prvého Kódexu kánonického práva v roku 1918 (Codex iuris canonici anno 1917). Jej význam nielen pre cirkevné právo, ale tiež právo svetské, je nevyhnutné vidieť najmä vo svetle širokého používania kánonického práva v právnej vede i praxi. Porov. PEJŠKA, J.: Cirkevní právo I. Ústavní právo cirkevní. Semily: Nákladem vlastním, 1932, s. 22–23.

[36]    Postupne sa tiež začali objavovať systematické spisy stručného rozsahu, oddelené od textu právnych zbierok, ktoré sa najčastejšie nazývali ako „sumy“ (summae). Glosy a sumy boli zostavované, okrem Graciánovho dekrétu, taktiež k ďalším neskorším kánonickoprávnym kompiláciám. Bližšie k tejto problematike pozri SCHERER, R. R. von: Handbuch des Kirchenrechtes. Erster Band. Graz: Verlag von Ulrich Moser's Buchhandlung, 1886, s. 254n.

[37]    Raným univerzitám totiž prepožičiavali množstvo privilégií, vrátane garancie nezávislosti na partikulárnych autoritách (studia privilegiata), výlučne pápeži a cisári. Takéto výsady zohrávali významnú úlohu, keďže podporovali šírenie vzdelanosti a myšlienku medzinárodnej vedeckej komunity. V rámci zaručenej autonómie disponovali univerzity právom voľby rektora, vlastným súdnictvom (privilegium conservatorium), samosprávou, oslobodením od daní, zabezpečením osobnej bezpečnosti pre profesorov i študentov, právom udeľovať akademické hodnosti vrátane dôležitého práva oslobodiť študujúci klérus od povinnosti rezidencie. Právne uznanie Cirkvou i štátom za samostatné korporácie však univerzity získali až v priebehu 13. storočia. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 270–271. Akceptovanie školy ako univerzity pritom spočiatku patrilo predovšetkým k úlohám pápežov, ktorí univerzity zriaďovali i hmotne podporovali. Profesori univerzít žili z prebend (najmä kapitulných) patriacich Cirkvi a študentom boli zase poskytované viaceré výhody náležiace kňazskému stavu. O spätosti Cirkvi a náboženstva s univerzitami hovorí tiež norma, podľa ktorej museli mať všetci učitelia v kláštorných školách, vrátane profesorov na univerzitách (s výnimkou lekárskych fakúlt), aspoň nižšie svätenia. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 111. Od 13. a 14. storočia začali zakladať univerzity aj svetskí panovníci a mestá, na základe čoho dochádzalo k postupnému odpútavaniu univerzít od cirkevného vplyvu. V 14. storočí vznikli ďalšie známe univerzity v Prahe, Krakove, Viedni, Pécsi (Quinque Ecclesiae, Päťkostolie), Heidelbergu a Kolíne. Ako je všeobecne známe, prvou univerzitou na území Slovenska sa stala v 15. storočí Universitas (Academia) Istropolitana, založená v roku 1465 uhorským kráľom Matejom I. Korvínom (Matthias Corvinus, 1458–1490). Do obdobia reformácie bolo napokon založených spolu 81 univerzít. Z nich malo 33 pápežskú zakladaciu listinu, 15 cisársku alebo kráľovskú, 22 obe a 13 nemalo žiadnu. Porov. WOODS, T. E.: Jak katolická církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 43.

[38]    Podľa viacerých bádateľov však v kánonickoprávnych akademických štúdiách dosiahla Bolonská univerzita monopol, ktorý vo viacerých ohľadoch paralyzoval iné centrá, až po akceptovaní glosátorsko-kompilátorskej práce ku Graciánovmu dekrétu zostavenej v rozmedzí rokov 1215 až 1218 učencom Johannom Teutonicom (Johannes Zemeca, † 1245), za Glossa ordinaria. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 210.

[39]    Porov. WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s. 116 an.

[40]    Porov. KUMOR, B.: Cirkevné dejiny 3. Zlaté obdobie kresťanského stredoveku. Levoča: Polypress, 2001, s. 36 a 127–128 a ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny II. Turčiansky Svätý Martin: Neografia, 1943, s. 340.

[41]    Ako zaujímavosť možno uviesť, že aj cisári Svätej rímskej ríše (Sacrum imperium Romanum) pokračovali vo vytváraní cisárskeho, teda rímskeho, respektíve rímsko-nemeckého práva. Ich predpisy boli ale len veľmi ojedinele vtedajšími romanistami vkladané do súboru zbierok justiniánskeho práva. Ako výnimočné príklady možno v tomto ohľade spomenúť konštitúciu Habita Fridricha I. Barbarossu (Fridericus, 1152/1155–1190), niekoľko zákonov o heréze Fridricha II. (1212/1220–1250), a celý text lombardskej kompilácie Consuetudines feudorum (Libri feudorum), ktorá obdobne obsahovala viaceré imperiálne zákony a poskytla materiál k obohateniu zbierky justiniánskych Noviel. Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic University of America Press, 1995, s. 68 a BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s. 496.

[42]    Porov. PEJŠKA, J.: Církevní právo I. Ústavní právo církevní. Semily: Nákladem vlastním, 1932, s. 23.

[43]    BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I. Praha: Všehrd, 1946, s. 89.

[44]    Keďže tieto boli publikované spolu s oboma zbierkami, majú povahu zákona. Viacero kánonistov však zastáva názor, že v ich prípade nešlo o zákony, keďže boli k obom kompiláciám iba jednoducho pripojené a nestali sa teda súčasťou ich normatívneho textu. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad HRDINA, A.: Prameny ke studiu kanonického práva. Plze : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2007, s. 63–69 a KINCL, J.: Dicta et regulae iuris aneb právnické mudrosloví latinské. Praha: Karolinum, 1990. Podľa platného Kódexu kánonického práva má byť právne relevantný prípad – ak nie je upravený zákonom alebo právnou obyčajou – rozhodnutý mimo iného za použitia právnych zásad, t.j. per analogiam iuris. Porov. kán. 19 CIC 1983. I dnes sa teda siaha k právnym regulám obsiahnutých v uvedených zbierkach. Túto skutočnosť potvrdzujú i renomované komentáre ku Kódexu kánonického práva, ktoré uvádzajú, že pod „všeobecnými zásadami práva“ treba v kánonickom práve rozumieť predovšetkým reagulae iuris oboch stredovekých zbierok. V podstate tak v tomto prípade ide o doplnenie zákona per analogiam iuris, ktoré môžeme využiť v prípade potreby vyriešiť určitý právne relevantný prípad, ktorý nie je upravený ani zákonom ani právnou obyčajou. Porov. HRDINA, I. A.: 700 let od promulgace sbírky dekretálů Bonifáce VIII. In Revue církevního práva. Č. 1 (2000), s. 47–55.

[45]    Z najvýznamnejších zásad zachytených v zbierke Liber sextus možno spomenúť najmä: Regula II: Possessor malae fidei ullo tempore non praescribit (V preklade: „Zlomyseľný držiteľ nikdy nemôže vydržať“); Regula VI: Nemo potest ad impossibili obligari (V preklade: „Nik nemôže byť viazaný k nemožnosti“); Regula XI: Cum sunt partium iura obscura, reo favendum est potius, quam actori (V preklade: „Keď sú práva stránok nejasné, skôr treba byť priaznivý k obvinenému ako k žalobcovi“); Regula XII: In iudiciis non est acceptio personarum habenda (V preklade: „V súdnych konaniach nemá mať miesto uprednostňovanie osôb“); Regula XIII: Ignorantia facti non iuris excusat (V preklade: „Ospravedlňuje skutková neznalosť, nie právna“); Regula XV: Odia restringi, et favores convenit ampliari (V preklade: „Vhodné je nepriaznivé zužovať, prospešné rozširovať“); Regula XXIII: Sine culpa, nisi subsit causa, non est aliquis puniendus (V preklade: „Nikto nemá byť trestaný bez viny, ak neexistuje na to dôvod“); Regula XXV: Mora sua cuilibet est nociva (V preklade: „Oneskorenie škodí komukoľvek“); Regula XXXIV: Generi per speciem derogatur (V preklade: „To, čo je všeobecné, sa ruší osobitným“); Regula XLII: Accessorium naturam sequi congruit principalis (V preklade: „To, čo je pridané, prirodzene nasleduje podstatu“); Regula XLVII: Praesumitur ignorantia, ubi scientia non probatur (V preklade: „Tam, kde nie je dokázaná vedomosť, predpokladá sa nevedomosť“); Regula XLIX: In poenis benignior est interpretatio facienda (V preklade: „Keď ide o tresty, má sa robiť láskavejší výklad“); Regula LIV: Qui prior est tempore, potior est iure (V preklade: „Kto je prvší v čase, je silnejší v práve“); Regula LVIII: Non est obligatorium contra bonos mores praestitum iuramentum (V preklade: „Nezaväzuje prísaha proti dobrým mravom“); Regula LX: Non est in mora, qui potest exceptione legitima se tueri (V preklade: „Nie je v omeškaní ten, kto sa môže brániť zákonnou námietkou“); Regula LXX: In alternativis electoris est electio, et sufficit alterum adimpleri (V preklade: „Pri alternatívnych záväzkoch je úlohou vyberajúceho vybrať si a stačí splniť jeden z nich“); Regula LXXIV: Quod alicui gratiose conceditur, trahi non debet ab aliis in exemplum (V preklade: „Čo sa niekomu dáva ako milosť, nesmú brať iní za príklad“); Regula LXXIX: Nemo potest plus iuris transferre in alium, quam sibi competere dignoscatur (V preklade: „Nikto nemôže na iného preniesť viac práva, ako sa mu priznáva“); Regula LXXXV: Contractus ex conventione legem accipere dignoscuntur (V preklade: „Má sa za to, že zmluvy sa stávajú záväznými na základe dohody“). Bližšie k tejto problematike pozri FILO, V.: Kánonické právo. Úvod a prvá kniha. Bratislava: Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta UK, 1997, s. 158–167.

[46]    Porov. WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 179–189.

[47]    Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ, G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 10 an.

[48]    K slovenskému prekladu bližšie pozri BLAHO, P.: Justiniánske Inštitúcie. Corpus iuris civilis. Bratislava : Iura edition, 2000. Podobným spôsobom však mohol byť používaný i titul poslednej knihy justiniánskych Digest (Digesta seu Pandectae Iustiniani) z roku 533 s názvom De verborum significatione. Bližšie ku kvalitnému slovenskému prekladu pozri Digesta. Liber 50, titulus 16: De verborum significatione (pars prima) = 50. kniha, 16. titul: O význame slov (1. časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1: Iustiniani Digesta pripravujú: Peter Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue. Roč. 69 (2017), č. 6–7, s. 924–937; Digesta. Liber 50, titulus 16: De verborum significatione (pars secunda) = 50. kniha, 16. titul: O význame slov (2. časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1: Iustiniani Digesta pripravujú: Peter Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue. Roč. 69 (2017), č. 8–9, s. 1104–1114; Digesta. Liber 50, titulus 16: De verborum significatione (pars tertia) = 50. kniha, 16. titul: O význame slov (3. časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1: Iustiniani Digesta pripravujú: Peter Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue. Roč. 69 (2017), č. 10, s. 1263–1277. Digesta. Liber 50, titulus 16: De verborum significatione (pars reliqua) = 50. kniha, 16. titul: O význame slov (posledná časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1: Iustiniani Digesta pripravujú: Peter Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue. Roč. 69 (2017), č. 12, s. 1530–1546.

[49]    Graciánov dekrét nebol len najväčšou zbierkou kánonického práva tých čias, ale rozsiahlym spôsobom reflektoval taktiež vtedajšiu cirkevnoprávnu jurisprudenciu. Po viac ako 60 rokov napokon zamestnával mysle najlepších právnikov, ktorí sa venovali vysvetľovaniu, elaborovaniu a interpretovaniu len tejto zbierky. Aj keď na prelome 12. až 13. storočia pritiahli pozornosť kánonistov zbierky pápežských dekretálií (zachytené najmä v Quinque compilationes antiquae), Dekrét zostal pevnou a neoddeliteľnou súčasť systému kánonického práva a túto pozíciu si udržal prakticky až do roku 1918, keď nadobudol účinnosť prvý Kódex kánonického práva. Porov. BALDWIN, J. W.: The Medieval Theories of the Just Price: Romanists, Canonists, and Theologians in the Twelfth and Thirteenth Centuries. In Transactions of the American Philosophical Society. New Series. Vol. 49 (1959), No. 4, s. 35. Ako už bolo naznačené, Gracián spracoval svoje dielo za použitia scholastikmi rozvinutej vedeckej historicko-kritickej metódy, ktorá bola v súvislosti s oživením štúdií a vedy rímskeho práva používaná aj pri práci s rímskoprávnymi textami. Z prác scholastikov aplikujúcich podobnú scholasticko-dialektickú metódu (correlatio – concordia) na teologické i teologicko-právne otázky by sme mohli spomenúť najmä spis Bernolda z Kostnice (Bernoldus Constantiensis, † 1100) De excommunicatis vitandis z obdobia po roku 1091 a dielo Petra Abélarda (Pierre Abélard, † 1142) Sic et non približne z roku 1120, ktoré zaznamenali významný vplyv aj na Graciána, po jeho rozhodnutí spracovať dialektickým spôsobom celú matériu cirkevného práva. Porov. BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I. Praha: Všehrd, 1946, s. 94. Tú musel predtým vyčleniť z morálnej teológie, keďže do toho času bolo v praxi bežným zvykom aplikovať jej charakterom mravné normy, akoby boli riadnou súčasťou právneho systému Katolíckej cirkvi. Rozpory v jednotlivých otázkach sa Gracián snažil odstrániť takým spôsobom, že najskôr poukázal na určitú nezrovnalosť, potom nastolil otázku, na ktorú odpovedal citátmi rôznych autorov, pápežskými dekretáliami a koncilovými kánonmi (išlo o autority tak pro, ako aj contra), a nakoniec sa sám snažil nájsť vlastné riešenie (poprípade poukázať na to, prečo je treba dať jednému prístupu prednosť pred druhým) prostredníctvom dicta Gratiani. Porov. KAŠNÝ, J.: Metoda v kanonickém právu. In Revue církevního práva. Č. 1 (2007), s. 9. Práve táto dialektická argumentácia, ktorá bola pravou podstatou jeho metódy bola tým, čo z Dekrétu robilo dielo tak atraktívne pre učiteľov kánonického práva. Jeho koncepcia totiž ukážkovo demonštrovala, akým spôsobom môžu byť abstraktné právne princípy aplikované pri riešení rôznych právnych kontroverzií či už v právnej teórii, alebo praxi. O tom, že aj samotný Gracián poňal svoje dielo aj v zmysle učebnej pomôcky vypovedá skutočnosť, že aj on sám ho používal pri výučbe v kláštornej škole svätých Félixa a Nabora v Bologni. Porov. FILO, V.: Stručný úvod do Graciánovho dekrétu. Bratislava: Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta UK, 1997, s. 16.

[50]    Ako zaujímavosť možno uviesť, že Gracián v tejto časti svojho diela rozsiahle čerpal poznatky zo slávnej ranostredovekej encyklopédie Etymologiae sive Originum libri XX (Etymológie) spísanej posledným západným cirkevným Otcom Izidorom zo Sevilly (Isidorus Hispalensis, † 636) patriacim zároveň k uznávaným stredovekým encyklopedistom. Bližšie k životopisu Izidora zo Sevilly a ponímaniu práva v jeho diele pozri napríklad O’LOUGHLIN, T.: Isidore's Hermeneutics: the Codification of the Tradition. In TOOM, T. (ed.): Patristic Theories of Biblical Interpretation. The Latin Fathers. Cambridge: Cambridge University Press, 2016, s. 206n. K základnému rozdeleniu práva v jeho spise bližšie pozri PIZZORNI, R. M.: Il diritto naturale dalle origini a S. Tommaso d'Aquino: saggio storico-critico. Bologna: Edizioni Studio Domenicano, 2000, s. 2801. K českému prekladu právnických pasáží jeho diela bližšie pozri ISIDOR ZE SEVILLY: Etymologiae V. Etymologie V. Překlad, úvod a poznámky: Lenka Blechová. Praha: Oikoymenh, 2003. Ku kvalitnej edícii tohto spisu pozri napríklad LIDSAY, W. M.: Isidori Hispalensis episcopi Etymologiarum sive Originum libri XX. Oxford: Oxford University Press, 1911.

[51]    Porov. KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007, s. 18–20.

[52]    Nepostupuje tu však systematicky, ale prechádza z jednej otázky na druhú, takže o tom istom predmete pojednáva bežne aj na viacerých od seba značne vzdialených miestach. Porov. FILO, V.: Stručný úvod do Graciánovho dekrétu. Bratislava: Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta UK, 1997, s. 8.

[53]    Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 18 an.

[54]    Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ, G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 24 an.

[55]    Porov. D. 4, c. 1.

[56]    Porov. D. 7, d. a. c. 1; D. 7, c. 1 a D. 8, c. 1.

[57]    Porov. D. 1, c. 2. Bližšie k tejto problematike z hľadiska modernej právnej teórie pozri HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 26.

[58]    Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 28n.

[59]    Porov. D. 9, c. 1.

[60]    Tieto myšlienky rozvinul už na konci staroveku pápež Geláz I. (Gelasius, 492–496), ktorý v roku 494 v liste cisárovi Anastáziovi I. (Anastasius, 491–518) prezentoval myšlienku sv. Augustína o dvoch vládach na zemi – auctoritas sacra pontificum et regalis potestas, t.j. svätá moc biskupov a kráľovská moc. Závery pápeža Geláza I. viedli ku vzniku teórie o dvoch mečoch, ktorá bola vystavaná na princípe zvrchovanosti oboch mocí a nezávislosti jednej na druhej. Ťažisko však malo spočívať v moci duchovnej, keďže pápeži museli skladať účet Bohu aj za svetských panovníkov. Bližšie k tejto problematike pozri FRANZEN, A. Malé dějiny církve. 3. vyd. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 89 a FRÖHLICH, R. Dva tisíce let dějin církve. Praha : Vyšehrad, 2008, s. 82.

[61]    Porov. HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 34 an.

[62]    Porov. RAPP, F.: Svatá říše římská národa německého. Od Oty Velikého po Karla V. Praha – Litomyšl : Paseka, 2007, s. 109 an.

[63]    Porov. D. 10, c. 1. Toto ustanovenie rozviedol slovami, že cisárovi ani žiadnemu ochrancovi viery nie je dovolené, aby sa odvažoval konať čokoľvek proti Božím prikázaniam, ani čokoľvek, čo by išlo proti pravidlám Evanjelia, prorokov alebo apoštolov. Porov. D. 10, c. 2. Zároveň však zdôraznil, že zákony svetských zákonodarcov sa smú prijímať na pomoc Cirkvi, pričom každý dobrý zákon nimi vydaný má byť chránený aj cirkevnou autoritou. Porov. D. 10, c. 7 a 9.

[64]    K tomuto pojmu z hľadiska právnej teórie pozri napríklad NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 16–17 a BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ, G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 17.

[65]    Porov. D. 4, c. 2; D. 1, c. 7; D. 8, c. 2; D. 9, c. 1; D. 5, d. a. c. 1; D. 8, d. a. c. 2; D. 8, c. 2 a D. 9, d. p. c. 11.

[66]    Porov. D. 1, c. 6.

[67]    V súlade s nimi mala Cirkev predstavovať jednu obec (Ecclesia universalis), na čele ktorej stojí Kristus. V nej sa potom nachádzal dvojaký ľud (klerici a laici), dvojaký život (duchovný a telesný), dvojaká vláda (duchovenstvo a kráľovstvo) a dvojaká vládna moc (Božská a ľudská). Porov. DOLINSKÝ, J.: Dejiny Cirkvi. Druhý diel. Stredovek. Bratislava: Dobrá kniha, 1997, s. 41 a 44. Podľa neskorších slov biskupa Štefana z Tournay (Stephanus Tornacensis, † 1203), v tejto obci postačovalo, aby každý dal každému to, čo mu patrí a všetko malo byť v zhode. Aj z toho dôvodu bolo snahou celého stredoveku nájsť cestu k jednote (ordinatio ad unum) v dvojakom ľude obývajúcom jedinú obec – Katolícku cirkev (Ecclesia catholica). Práve toto abstraktné Božie mesto tak spájalo všetkých Božích vyvolených, žijúcich, mŕtvych a tých ešte nenarodených v neviditeľnom tele, ktorého členov mohol identifikovať len sám Boh. Porov. EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages. London: Taylor And Francis, 2002, s. 23. V súlade s týmito ideami mala Cirkev, najmä neviditeľná časť Božích vyvolencov, poňať do svojho náručia všetky národy, hlásať im Evanjelium a doviesť ich k uvedenému konečnému cieľu. Na tejto úlohe sa však mal spolupodieľať i štát, pokiaľ boli jeho predstavitelia ochotní riadiť sa kresťanskými zásadami a slúžiť pravej viere a jej šíreniu. Porov. ŘÍČAN, R./MOLNÁR, A.: Dvanáct století církevních dějin. Praha: Kalich, 2008, s. 160–161.

[68]    Ako už bolo spomenuté, stredovekí kánonisti neboli len špekulatívnymi mysliteľmi, ale boli mužmi činu. Ich úlohou bolo totiž aplikovať kresťanské základné princípy na záležitosti každodenného života, snažiac sa tak v plnej miere dosiahnuť zhodu medzi teóriou a praxou a urobiť teóriu praktickou pre život. Ich doménou sa pritom stalo právo, ktoré bolo ideálnym nástrojom pre premostenie ríše myšlienok a praxe. Ako bolo v tom čase nie raz vyjadrené „... ideálom zlatého veku kánonistov bolo vytvoriť fungujúcu realitu Kráľovstva Božieho na zemi“. Porov. SMITH, A. L.: Church and State in the Middle Ages. Oxford: Clarendon Press, 1913, s. 51. Ako zaujímavosť možno uviesť, že popri postulátoch sv. Augustína boli aj v tom čase akceptované závery o tom, že najideálnejšie pozemské spoločenské zriadenie predstavovala prvotná Cirkev. Na tomto pozadí boli ideály pneumatickej demokracie bežne napodobňované, k čomu dochádzalo najmä v období novoveku. V tomto ohľade možno spomenúť najmä tzv. indiánske redukcie (reducciones de indios), ktoré predstavovali slobodné osady vystavané na zásadách všeobecnej rovnosti a spoločného užívania majetku, formálne nepodliehajúce nijakej svetskej vrchnosti. Tie dovolil jezuitom zakladať španielsky i portugalský kráľ Filip III. Habsburský (1598–1621). Bližšie k tejto problematike pozri BOFF, L./BEY, H. von der: Kolumbus v reťaziach. Krištof Kolumbus a františkánska utópia v Latinskej Amerike. Bratislava : Serafín, 2006, s. 74n; CHARLEVOIX, P.-F. X. de: Paraguay v době jezuitských redukcí. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma, 2008 a KOMOROVSKÝ, J.: Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja. Realizácia utópie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2007.

[69]    Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK, J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé, přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 277 an.

[70]    Porov. D. 4, c. 2.

[71]    Porov. D. 1, c. 5.

[72]    Porov. WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 99n.

[73]    Porov. D. 1, c. 3 a 5. Gracián okrem toho zdôraznil, že zvyk je nedotknuteľný len za tých okolností, ak neprestupuje ľudské nariadenia alebo posvätné kánony. Porov. D. 11, c. 5. V nadväznosti na to apeloval, aby sa dodržiavali zvyky, ktoré neurážajú vieru, keďže boli odovzdané od predchádzajúcich generácií. Porov. D. 12, c. 4. O tom, že tento prameň disponoval patričnou autoritou vypovedá jeho záver, že čokoľvek, čo je proti dlhodobému zvyku má byť zrušené. Porov. D. 12, c. 7. O tom však, že ani zvyk nemohol byť uplatnený za každých okolností hovorí jeho výrok, že obyčaj si treba vážiť menej, než pravdu a rozum. Porov. D. 8, c. 4.

[74]    Porov. D. 10, c. 12 a 13.

[75]    Porov. napríklad D. 17, c. 1.

[76]    Porov. RITTNER, E.: Církevní právo katolické. Praha: Právnická jednota, 1887, s. 17.

[77]    Porov. PEJŠKA, J.: Církevní právo I. Ústavní právo cirkevní. Semily: Nákladem vlastním, 1932, s. 24.

[78]    Porov. MICHAL, J.: Dějiny pramenů poznání kanonického práva s přihlédnutím k dějinám práva římského. Praha: Ústřední církevní nakladatelství, 1967, s. 47.

[79]    Porov. NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 7.

[80]    Porov. D. 3, c. 2.

[81]    Porov. D. 9, c. 8 a 11.

[82]    Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, s. 236an.

[83]    Porov. D. 5, d. a. c. 1.

[84]    Porov. D. 4, d. p. c. 3.

[85]    Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF Univerzity Komenského, 2001, s. 255 an.

[86]    Porov. D. 3, c. 4.

[87]    Charakteristickým rysom jeho diela bola totiž i autorova praktická múdrosť, celkom zrejmá najmä z rozsiahleho aplikovania princípu kánonickej miernosti, ktorý bol v príkrom rozpore s formalizmom, odvolávajúcim sa stroho len na slovo zákona. Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman, 1995, s. 48.

[88]    Porov. D. 14, c. 1 a 2.

[89]    Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ, G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 106 an.

[90]    Porov. D. 3, d. p. c. 2.

[91]    Porov. D. 3, c. 3.

[92]    Bližšie k tejto problematike pozri napríklad NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 15–16.

[93]    Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK, J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé, přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 143 an.

[94]    Porov. KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007, s. 36–37.

[95]    K vynikajúcemu teoretickoprávnemu pojednaniu o kánonickom práve bližšie pozri HRDINA, A.: Kanonické právo. Praha: Eurolex Bohemia, 2002, s. 62 an. Na predmetoch Kánonické právo I i Kánonické právo II študentom odporúčam najmä učebnicu od doc. Matúša Nemca, a to či už v pôvodnom vydaní z roku 200, alebo v doplnenom a prepracovanom vydaní z roku 2006. Porov. NEMEC, M.: Základy kánonického práva. Bratislava: Iura edition, 2001 a NEMEC, M.: Základy kánonického práva. Bratislava – Trnava: Iura edition, 2006.

[96]    Porov. TRETERA, J. R.: Církevní právo. Praha: Jan Krigl nakladatelství, 1993, s. 12–13.

[97]    Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, s. 215 an.

[98]    Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF Univerzity Komenského, 2001, s. 15 an.

[99]    Porov. HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 47 an.

[100] Porov. HRDINA, A.: Kanonické právo. Praha: Eurolex Bohemia, 2002, s. 197–198.

[101] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 100 an.

[102] Porov. cann. 111–112 CIC 1983 a 29–38 CCEO 1990.

[103] Porov. can. 1752 CIC 1983.

[104] Porov. KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007, s. 55–56.

[105] Porov. WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 204–212.

[106] Bližšie k tejto problematike pozri NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 10.

[107] V takomto prípade kánonické právo týmto normám, ponímaním ako tzv. leges canonizatae, priznáva zásadne rovnakú právnu silu ako svojim vlastným predpisom. Porov. HRDINA, A.: Kanonické právo. Praha: Eurolex Bohemia, 2002, s. 72. Ako sme už naznačili, kánonickoprávnym prameňom sa môžu stať za pomoci materiálnej recepcie, keď sú normy civilného práva zákonným spôsobom prevzaté, t.j. recipované do kánonického práva, čím sa stávajú jeho súčasťou. Druhou možnosťou je inštitút formálnej recepcie, keď normy kánonického práva len odkazujú na právny poriadok štátu, čím pripúšťajú aplikáciu príslušných noriem civilného práva. Tie však musia byť v súlade s normami, ktoré sa týkajú podstatných záležitostí, súhlasiť s normami Božieho práva a musí byť tiež splnená podmienka neexistencie osobitnej kánonickoprávnej úpravy. Ako príklad by sme mohli v tomto ohľade uviesť kánon 197 platného Kódexu kánonického práva, ktorý recipoval inštitút premlčania ako spôsobu nadobudnutia alebo straty subjektívneho práva, ako aj oslobodenia sa od záväzkov. Porov. can. 197 CIC 1983.

[108] Bližšie k tejto problematike pozri napríklad KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007, s. 185 an.

[109] Porov. HRDINA, A.: Kanonické právo. Praha: Eurolex Bohemia, 2002, s. 77.

[110] Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, s. 88 an.

[111] Porov. JÚDA, V.: Teória práva. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 16–17 a BOGUSZAK, J./ČAPEK, J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé, přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 20.

[112] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF Univerzity Komenského, 2001, s. 209.

[113] Porov. KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 34 a WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 48. Z kánonickoprávneho hľadiska som sa touto problematikou bližšie zaoberal VLADÁR, V.: Hodnota tradície v kánonickom práve. In Studia theologica. Roč. 15 (2013), č. 3, s. 43–62.

[114] Porov. HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 255 an.

[115] V origináli: Praeter casus hac vel aliis legibus statutos, divinae vel canonicae legis externa violatio tunc tantum potest iusta quidem poena puniri, cum specialis violationis gravitas punitionem postulat, et necessitas urget scandala praeveniendi vel reparandi. V preklade: „Okrem prípadov stanovených v tomto zákone alebo v iných zákonoch za vonkajšie porušenie Božského alebo kánonického zákona možno totiž len vtedy potrestať spravodlivým trestom, keď zvláštna závažnosť porušenia vyžaduje potrestanie a nalieha nevyhnutnosť, aby sa pohoršeniam predišlo alebo sa napravili“. Porov. can. 1399 CIC 1983.

[116] Porov. KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007, s. 142 an. Osobitne zaujímavými sú najmä tzv. samočinné tresty (poenae latae sententiae), ktorých účinky nastupujú okamihom spáchania deliktu (ipso iure et ipso facto), alebo cenzúry (censurae), ktorých hlavným cieľom je polepšenie páchateľa, pričom ten má v prípade splnenia tejto požiadavky na odpustenie trestu dokonca právny nárok. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad NEMEC, M.: Základy kánonického práva. Bratislava: Iura edition, 2006, s. 168–169.

[117] Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK, J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé, přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 90n.

[118] Porov. JÚDA, V.: Teória práva. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 69–71.

[119] Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, s. 153 an.

[120] Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ, G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 89 an.

[121] Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK, J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé, přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 115 an.

[122] Porov. HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 165 an.

[123] Porov. cann. 1 a 12 CIC 1917 a 11 CIC 1983.

[124] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 295 an.

[125] Porov. can. 17 CIC 1983.

[126] Porov. can. 18 CIC 1983. Bližšie k tejto problematike pozri KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 170–173.

[127] Porov. RUFFINI, F.: L'actio spolii – studio storico-giuridico. Torino: Fratelli Bocca, 1889, s. 272 a BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London : Harvard University Press, 1983, s. 51. Svoje vyjadrenie v elaborovanej podobe našiel predovšetkým v diele Speculum iudiciale spísaného okolo roku 1271 neskorším biskupom z Mende, Viliamom Durantisom (Guillielmus Durantis, Guillaume Durand, † 1296). Práve Durantov spis sa stal od čias jeho zostavenia štandardom pre procesnoprávne pojednanie a týmto postavením disponoval najneskôr do konca stredoveku. Porov. KANTOROWICZ, H.: Studies in the Glossators of the Roman Law. Cambridge: University Press, 1938, s. 123; EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages. London: Taylor And Francis, 2002, s. 93 a HOBZA, A./TUREČEK, J.: Úvod do církevního práva. Praha: Nákladem vlastním, 1929, s. 149. Durantis mal uvedené dielo dokončiť ešte keď slúžil ako sudca, pričom revidovať ho mal počas zastávania úradu biskupa. Práve Speculum iudiciale mu napokon malo podľa viacerých bádateľov zaistiť jedno z najdôležitejších miest medzi právnymi učencami všetkých čias. Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman, 1995, s. 58. K detailnému pojednaniu o rímsko-kánonickom procese a jeho vplyvoch na stredovekú i novovekú právnu kultúru bližšie pozri NÖRR, K. W.: Römanisch-Kanonisches Prozessrecht. Erkenntnisverfahren erster Instanz in civilibus. Enzyklopädie der Rechts- und Staatswissenschaft Abteilung Rechtswissenschaft. Berlin – Heidelberg: Springer, 2012 a LITEWSKI, W.: Der römisch-kanonische Zivilprozeß nach den älteren ordines iudiciarii. Kraków: Wydawnictvo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 1999.

[128] Porov. C. 2, q. 1, c. 7; C. 2, q. 1, c. 14 a Dec. Burch. 16,9 a 13–14. Napriek tomu, že viaceré z uvedených postulátov sa objavovali i v prameňoch rímskeho práva, dôvody pre dominovanie kánonickoprávnych prvkov v rímsko-kánonickom procese nachádza viacero bádateľov v skutočnosti, že rímske právo neposkytovalo systematické a komplexné procesnoprávne smernice, ktoré by mali na zreteli prioritne pravidlá prirodzenej spravodlivosti. Podľa viacerých bádateľov navyše kompilátori justiniánskej kodifikácie zámerne okresali väčšinu pasáží zaoberajúcich sa procesnými záležitosťami, ktoré z toho dôvodu neboli k dispozícii stredovekým legistom. Bližšie k tejto problematike pozri EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages. London: Taylor And Francis, 2002, s. 99, 103, 106–107, 109, 114–118, 127, 135–136, 152 a 157. Zaujímavosťou zostáva, že väčšina z uvedených princípov sa objavila už v kánonickoprávnych zbierkach obdobia raného stredoveku, na čo boli neskôr Graciánom a kánonistickou vedou akceptované ako súčasť riadneho ordo iudiciarius, ktorý potom prispel k nastaveniu štandardov procesného práva na celé stáročia. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 153.

[129] Porov. BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s. 218–219 a 245.

[130] Tieto koncepcie začali vo svetskej spoločnosti vystupovať do popredia v priebehu 13. a 14. storočia a z cirkevného hľadiska sa prejavili najmä v snahách o podriadenie pápežstva autorite ekumenického koncilu (tzv. „konciliárne“ alebo „konciliaristické hnutie“). Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic University of America Press, 1995, s. 108. V uvedených súvislostiach možno uviesť, že už kánonista Laurentius († 1248) nachádzal prameň zákonodarnej autority vo vôli kniežaťa, ktorú oddelil od rozumnosti, čím položil intelektuálny základ pre neskôr rozvinutú voluntaristickú tradíciu v politickom myslení. V súlade s ňou, i keď štát alebo knieža mohli vykonávať svoju moc bez ohľadu na rozumnosť, vždy tak museli robiť v stanovených zákonných medziach. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 230.

[131] Bližšie k tejto problematike pozri BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s. 553.

[132] Porov. EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages. London: Taylor And Francis, 2002, s. 23.

[133] Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London : Longman, 1995, s. 164.

[134] Aj samotný Gracián napokon ako najdôležitejší princíp každého zákona prezentoval pravidlo, že nik by nemal robiť iným to, čo nechce, aby oni robili jemu. Porov. D. 1, d. a. c. 1. Bližšie k týmto úvahám pozri TIERNEY, B.: Religion Law and the Growth of Constitutional Thought, 1150-1650. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 13.

[135] Porov. HOVE, A. van: Commentarium Lovaniense in Codicem Iuris Canonici. Volumen I. Tomus I. Michliniae–Romae: H. Dessain, 1945, s. 465.

[136] Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic University of America Press, 1995, s. 183.